23. 1. 2016

Strangers on a Train (1951)

   V kariére režiséra Alfreda Hitchcocka patrili 50-te roky medzi jeho najvýznamnejšie obdobie, kedy natočil mnohé svoje najlepšie a tiež najznámejšie snímky, ako napr. Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954), Vertigo (1958) alebo North by Northwest (1959). Hitch však v tejto dekáde natočil ešte jedno dielo, na ktoré sa trochu pozabúda, ale svojou kvalitou sa spomínaným filmom vyrovná. Ním je práve noirový thriller Strangers on a Train (1951).

STORY LINE

   Téma dokonalej vraždy resp. zločinu bola vždy pre filmárov veľmi lákavá a už pred touto snímkou vzniklo niekoľko diel venujúcich sa tejto téme. Išlo napr. o Double Indemnity (1944) alebo The Postman Always Rings Twice (1946). Výnimkou nebol ani samotný Hitch, ktorý sa jej venoval vo svojom experimentálnom (pokus natočiť film na jeden záber) počine Rope (1948).[1] Strangers on a Train (1951) pristupuje k tejto látke odlišne a zároveň veľmi originálne. Na miesto tradičnej šablóny pozostávajúcej z 3 bodov: 1. vypracovania plánu a príprav; 2. prevedenia zločinu a 3. zahladzovania stôp a získania alibi; tu máme naopak pomerne jednoduché uchopenie, ktoré sa spolieha iba na dva základné faktory, a to: 1. na náhodu (stretnutie dvoch neznámych osôb na jednom mieste, v tomto prípade vo vlaku) a 2. na výmenu (vzájomná výpomoc). Jedno náhodné stretnutie, žiadna spojitosť medzi hlavnými hrdinami a prehodenie vrážd robí z tohto námetu dokonalosť a jednoduchosť v jednom. Nebyť však Hitchcocka, tak by táto snímka zrejme nielen stratila na svojich kvalitách, ale taktiež by bola ešte viac zabudnutá. Jemu sa totiž podarilo vytvoriť okrem noirovej atmosféry a vizuálu aj poriadnu dávku napätia, čím potvrdil, že prezývka majster napätia mu patrí plným právom. Z diel, ktoré som spomínal úplne na začiatku, je práca s napätím najviditeľnejšia práve v tomto. Hitch si zrejme uvedomoval, že teraz nemá k dispozícii také veľké herecké hviezdy (platí to najmä o hlavnom hercovi a hlavnej herečke), ktoré by potiahli príbeh a preto mu nezostávalo nič iné len sa spoliehať na originálny námet, napätie a vizuál. A podarilo sa mu to úspešne zvládnuť, pretože dokáže udržať divákovi pozornosť od začiatku až do konca a nejakú výraznú slabinu by sme v týchto troch zložkách hľadali len veľmi ťažko. Originálny námet nespočíva len v samotnej tematike dokonalej vraždy resp. zločinu, ale aj v jej kombinácii s inou látkou, pre Hitchcocka veľmi obľúbenou, o nespravodlivo obvinenom mužovi, ktorý v snahe očistiť svoje meno musí odhaliť pravého vinníka.


   Režisér, ktorý sa vo svojej kariére mnohokrát venoval tomuto námetu, ho opäť uchopil veľmi jedinečným spôsobom, vďaka ktorému sa odlišuje od ostatných jeho počinov. Napätie by sa na mnohých miestach dalo doslova krájať (Bruno prenasledujúci Miriam, Guy v Brunovom dome alebo záver) a kvôli tomu, že tu zohráva jednu z dôležitých úloh, tak spojenie napínavý thriller platí v tomto prípade hneď niekoľkonásobne. Vizuál so sebou prináša typický noirový prvok a to hru so svetlom a tieňmi. Stačí len vhodne natočená scéna, pričom môže byť aj bez akýchkoľvek dialógov (Bruno čakajúci v noci na Guya pred domom, Bruno stojaci pri Jeffersonovom pamätníku alebo Bruno sledujúci Guya na miesto tenisového zápasu) a docieli sa presne tá správna atmosféra, ktorá je potrebná. Po príbehovej stránke nie je čo vytknúť, keďže tu všetko šľape presne ako hodinky, nuda alebo hluché miesta rozhodne nehrozia. Rád by som však upozornil na to, že existujú dve verzie filmu. Jedna, označená ako tzv. hollywoodska má 96 minút a druhá, britská má 98 minút. Mne osobne prišla lepšie práve tá britská verzia, ktorá niektoré scény (prekĺznutie Guya z vlastného domu) a dialógy (rozhovor Bruna a Guya v Brunovom kupé) o pár desiatok sekúnd predlžuje, čo si myslím, že príbeh a postavám len pomáha.[2] Postavy sú výborné, ale ich najväčšou a v podstate jedinou slabinou sú hereckí predstavitelia, to platí najmä o hlavnej mužskej (Guy) a ženskej (Anne) postave. Do popredia sa preto prekvapivo dostávajú vedľajšie postavy Bruno, Barbara a Miriam. Bruno je typickým predstaviteľom noirových anti-hrdinov, akých v 50-tych rokoch vzniklo niekoľko a častokrát, ako sa to stalo aj v tomto prípade, dokázali zatieniť hlavného hrdinu.[3] Miriam je zase typickou femme fatale, u ktorej síce o krásne môžeme polemizovať, avšak o tom, že je to riadna mrcha, nemôže byť žiadnych pochýb. Barbara predstavuje vtipnú postavu, ktorá to na správnych miestach vhodne odľahčuje kvôli tomu, že povie na rovinu to, čo si myslí. Celkovo ide o výborný noir, ktorý sa už len pre originálnu zápletku rozhodne oplatí vidieť. V rámci režisérovej filmografie sa jedná o počin, ktorý patrí minimálne medzi jeho 5-6 najlepších.  

HERCI a HUDBA

   Farley Granger si zahral hlavnú úlohu už v predošlej režisérovej snímke Rope (1948). Podobne ako tam ho zatienil vedľajší herec James Stewart, tak to isté ho postihlo aj tu. Vo svojej úlohe vôbec nepôsobí prirodzene a uvoľnene, ale hrá dosť kŕčovito. Chýba mu väčšia charizma a preto je len prirodzené, že vo finálnom výsledku divák viac fandí záporákovi než jemu. V jeho úlohe by som si vedel predstaviť aj iných hercov, ako napr. Montgomery Clift, Tony Curtis alebo Rock Hudson[4] by sa do hlavnej úlohy hodili viac než Granger a to nielen čo sa týka ich hereckých kvalít, ale aj výzorom by im rola mladej tenisovej hviezdy sadla ako uliata. Hitch mal po väčšinu svojej kariéry šťastie na obsadenie hlavnej herečky, či už išlo o Madeleine Carroll, Ingrid Bergman, Grace Kelly alebo Kim Novak. Toto dielo je jeden z tých mala príkladov toho, kedy sa mu to nepodarilo. Ruth Roman chýba väčšia iskra a podobne ako Granger nedokáže dať vierohodne najavo svoje emócie, aj v jej prípade je to viac silené, než prirodzené. Robert Walker vo svojej najlepšej a životnej úlohe. Dokonale sa zhostil svojej role a v každej scéne, v ktorej sa objaví, automaticky strháva na seba pozornosť. V niektorých scénach to pritom docieli bez použitia dialógov a vystačí si iba s mimikou tváre, podľa ktorej je poznať jeho emócie a zámery. Určite nebudem preháňať ak poviem, že svojim výkonom sa zaraďuje ako medzi najlepších noirových zloduchov, tak aj medzi najlepších zločincov v Hitchcockových filmoch. Veľká škoda, že necelé dva mesiace po premiére tohto filmu sa jeho opätovne naštartovaná kariéra musel náhle skončiť, keďže Walker vo veku 32 rokov predčasne zomrel na alergickú reakciu. Z ďalších hercov stojí za zmienku už len režisérova dcéra Patricia Hitchcock, ktorá bola taktiež jedným z príjemných prekvapení a bola rozhodne lepšie než Ruth Gordon. Hudbu k filmu zložil Dimitri Tiomkin. Jednalo sa o jeho druhú zo štyroch režisérových snímok ku ktorým komponoval hudbu.[5] S výnimkou hlavnej témy nestojí za pozornosť žiadna iná skladba, ale v podstate to možno povedať o všetkých štyroch Hitchových dielach ku ktorým skladal. Omnoho lepšie by sa tu hodil Bernard Herrmann, ktorý s režisérom o 4 roky neskôr nadviazal úspešnú a veľmi plodnú spoluprácu. Herrmann nemal problém zložiť hudbu k akémukoľvek žánru, ani k noiru. Dôkazom toho môžu byť jeho skladby pre noir z toho istého roku, s názvom On Dangerous Ground (1951).


HODNOTENIE

88%


[1] Neskôr sa tejto tematike venoval ešte v Dial M for Murder (1954).
[2] Odlišný je taktiež aj záver oboch verzii. Hollywoodska sa končí vtipnou scénou vo vlaku, zatiaľ čo v britskej príde koniec o jednu scénu skôr, keď Guy telefonuje s Anne.
[3] Týka sa to záporných hrdinov v noiroch ako napr. Suddenly (1954), The Desperate Hours (1955), The Night of the Hunter (1955) alebo The Lineup (1958).
[4] Clift spolupracoval s Hitchcockom o dva roky neskôr, na thrillery I Confess (1953). Curtis a Hudson sa zase narodili v rovnakom roku ako Granger.
[5] Ďalšími boli Shadow of a Doubt (1943), I Confess (1953)Dial M for Murder (1954).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára