27. 1. 2016

Shichinin no samurai (1954)

   Akira Kurosawa patrí medzi najvýznamnejších japonských režisérov. V zahraničí je známy najmä vďaka svojim samurajským snímkam, ktorých natočil za svoju kariéru celkovo 9.[1] Najznámejším z nich je práve Shichinin no samurai (1954).

STORY LINE

   Prvé dva režisérove počiny Tora no o wo fumu otokotachi (1945) a Rashômon (1950), ktoré napriek tomu, že sa odohrávajú vo feudálnom Japonsku a vystupujú v nich samurajovia nemožno označiť za predstaviteľov klasických samurajských diel. Zatiaľ čo ten prvý je uchopený veľmi komorne (natočený výlučne v interiéroch), tak v prípade toho druhého možno taktiež hovoriť o komornom spracovaný (odohráva sa len na troch miestach), avšak jedná sa viac o drámu než o samurajský film, navyše zaujme predovšetkým svojou originálnou formou rozprávania (zobrazenie jednej udalosti sprostredkované prostredníctvom viacerých postáv). Za prvý režisérov samurajský epos tak možno považovať až tento, Shichinin no samurai (1954). Po technickej stránke nie je čo vytknúť. Kurosawa si dal záležať na technickom spracovaní, ktoré by som povedal, že je na vtedajšie japonské pomery na najvyššej možnej úrovni. Nakrúcalo sa až tri kamery súčasne, čo umožňovalo režisérovi, najmä pri akčných scénach, vybrať si tie najlepšie zábery. Vo filme sa nachádza množstvo nádherne spravených záberov, či už ide o tie z diaľky, kde vyniknú predovšetkým exteriéry, množstvo komparzistov a výprava alebo o tie zblízka, ktoré ponúkajú pohľad na detaily postáv resp. ich tvárí alebo súbojov. Odmietnutie režiséra nakrúcať značnú časť deja vo filmových štúdiách a uprednostniť exteriéry sa ukázalo ako šťastné rozhodnutie. V exteriéroch sa totiž nielenže naplno ukáže veľkosť filmu ako takého, ale zároveň to aj podporuje jeho autentickosť. To isté platí o výprave, ktorá zahŕňa dobové kostýmy, kompletne postavenú dedinu, desiatky koní a stovky komparzistov. Vynikajúco je zvládnutá aj choreografia jednotlivých akčných scén, ktorá je prepracovaná do najmenších detailov, kvôli tomu súboje pôsobia svižne a zároveň sú aj oku lahodiace. Atmosféru a prostredie feudálneho Japonska sa režisérovi podarilo dokonale vystihnúť a je to vidieť doslova v každej scéne. V nasledujúcich režisérových samurajských (viď. poznámka 1.), ale aj „nesamurajských“[2] snímkach, bude už toto vysoké technické spracovanie samozrejmosťou a môžeme ho brať za akýsi štandard v jeho dielach. Po príbehovej stránke sa môže zdať, že najväčšou slabinou snímky bude jej minutáž, čítajúca takmer tri a pol hodiny (cca. 210 minút), ale nie je tomu tak. Kurosawa totiž patrí medzi zopár režisérov, ktorí boli schopní vytvoriť diela o dĺžke dva a pol hodinu resp. viac, pričom vedeli pracovať s príbehom, s postavami a zároveň dokázali pre divákov spraviť svoj počin zaujímavým a udržať ich pozornosť po celý čas.[3]


   Vyhodiť nejakú konkrétnu sekvenciu alebo rovno celú pasáž by tejto snímke len ublížilo, pretože všetko tu na seba plynule nadväzuje, má svoje miesto a význam. Som presvedčený, že vynechanie čo i len jednej scény, by zmenilo význam nielen tej nasledujúcej, ale aj tej predošlej, čím by potom obe stratili na svojej sile. Toto dielo v sebe výborne kombinuje prvky dobrodružnej drámy. Priestor tak okrem akčných scén a súbojov dostáva aj zobrazenie života roľníkov, samurajov a pomerov, ktoré vtedy panovali. Práve vyobrazenie stavu vtedajšej spoločnosti sa režisérovi podarilo vykresliť veľmi vierohodne. Dokonca až tak, že divák nebude vôbec pochybovať o tom, že takéto pomery skutočne panovali vo feudálnom Japonsku. Oproti iným dielam tej doby, či už zo zahraničnej kinematografii alebo z tej japonskej, ktoré si historické pozadie dosť prikrášľovali, možno povedať, že Kurosawa urobil presne naopak a k historickým reáliám sa postavil podstatne kritickejšie a snažil sa ukázať ako sa v tej dobe naozaj žilo. Nerobí mu problém kritizovať ani roľníkov, ale ani samurajov. Vážny tón majú za úlohu aspoň odľahčovať humorné vsuvky v podobe vtipných dialógov alebo momentov. Nepôsobia tu vôbec rušivo alebo zbytočne, ale spĺňajú svoju funkciu, ktorou je pobaviť divákov. Kurosawa, podobne ako vo svojich ďalších snímkach tak aj tu filozofuje a predkladá rôzne životné múdrosti. U mnohých režisérov to pôsobí naivne, prehnane alebo samoúčelne to však Kurosawa robí veľmi sofistikovane. Núti diváka premýšľať a zamyslieť sa nad významom jednotlivých slov, navyše mnohé myšlienky z jeho diel sú aktuálne aj v dnešnej dobe. Z postáv samurajov budú pre mnohých atraktívnymi najmä dve: Kambei (líder a stratég) a Kikuchiyo (bláznivý outsider), ale podľa mňa sa sú aj ostatní samurajovia zaujímavými: Katsushirō (neskúsený začiatočník), Heihachi (srandista), Kyūzō (profesionál), Gorōbei (pravá ruka) alebo Shichirōji (šťastko). To platí aj o postavách roľníkov, ktoré majú tiež čo ponúknuť: Rikichi, Yohei, Manzō alebo Gisaku. Dalo by sa povedať, že sa jedná o jeden z mála počinov, kde každá postava má svoje miesto a nie je zbytočnou. Dokonca to platí aj o postavách banditov a ich vodcu, ktorí tu síce dostávajú pomerne dosť malý priestor, ale Kurosawa to vyriešil veľmi šikovne tým, že do centra príbehu dal postavy samurajov a roľníkov, pričom banditi predstavujú hrozbu resp. nebezpečenstvo, ktoré dá obe tieto skupiny dohromady a spojí ich proti nim. Celkovo môžem povedať, že Kurosawa natočil jednu z najlepších samurajských snímok, ktorá ani vzhľadom na minutáž (tri a pol hodinu) vôbec nenudí a myslím si, že dokáže osloviť každého diváka, aj takého, ktorý tomuto subžánru neholduje.

HERCI a HUDBA

   Kurosawa si do svojich filmov vždy vedel vybrať vhodných hercov a výnimkou nie je ani tento. Práve adekvátne obsadenie resp. zvolenie hercov je v tomto prípade rozhodujúce, keďže je tu pomerne veľké množstvo dôležitých postáv (7 samurajov a niekoľko roľníkov). Režisér vybral dobre, pretože každý herec, či už predstaviteľ samuraja alebo roľníka dáva svojej postave niečo jedinečné, ako svojim výzorom, tak aj výkonom. Toshirô Mifune tu predvádza ďalšiu zo svojich hereckých kreácii, ktorá je mierne podobná tej z drámy Rashômon (1950), ale nie je rovnaká! Zahanbiť sa ale nenechali ani ostatní herci ako Takashi Shimura, Daisuke Katô, Isao Kimura, Minoru Chiaki, Seiji Miyaguchi, Yoshio Inaba, Yoshio Tsuchiya, Bokuzen Hidari alebo Kamatari Fujiwara. Z veľkej časti aj kvôli ich výkonom im potom divák jednoducho musí fandiť. Hudbu k filmu zložil Fumio Hayasaka, ktorý bol režisérovým dvorným skladateľom a skomponoval hudbu pre všetky jeho filmy, ktoré vznikli v rokoch 1948 až 1954, s výnimkou drámy Shizukanaru kettô (1949), kde sa o hudbu postaral Akira Ifukube. Hayasaka vytvoril jedno zo svojich najlepších počinov, pričom sa snažil vo svojich skladbách reflektovať obdobie, v ktorom sa dej odohráva. Na to využíval dobové hudobné nástroje ako bubny, rohy alebo flauty, ale aj tie súčasné ako barytón, saxofón alebo violončelo. Nachádzajú sa tu tri hlavné motívy: banditov (napr. úvodné titulky), roľníkov (napr. zábery z roľníckeho života) a samurajov (napr. dávanie sa skupiny dokopy).


HODNOTENIE

92%


[3] Do tejto skupinky režisérov by som sem z tých nežijúcich zaradil tvorcov ako napr. Stanley Kubrick, Sergio Leone alebo William Wyler. Z tých žijúcich potom autorov ako napr. Christopher Nolan, Martin Scorsese alebo Quentin Tarantino.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára