29. 1. 2016

Le salaire de la peur (1953)

   Francúzsky režisér Henri-Georges Clouzot získal uznanie predovšetkým kvôli dvom svojim snímkam. V roku 1955 mal premiéru hororový noir Les diaboliques (1955), avšak dva roky predtým sa do kín dostal práve dobrodružný thriller Le salaire de la peur (1953).

STORY LINE

   Najväčšími prednosťami tohto diela sú jeho atmosféra, nepredvídateľnosť a práca s napätím. Clouzot s týmito zložkami vedel úspešne pracovať, o čom svedčí jeho o 10 rokov starší mysteriózny thriller Le corbeau (1943). Režisérovi sa podarilo navodiť znamenitú atmosféru. V prvej polovici sa kladie dôraz na vykreslenie prostredia do ktorého je celý dej zasadený. Ním je izolované mestečko v Južnej Amerike, ktoré je obklopené púšťou a jeho jediným spojením so svetom je iba malé letisko. Clouzot nám zobrazuje každodenný život v tomto mestečku a aké je to uviaznuť tu, takmer bez možnosti odísť z tohto miesta. Neznesiteľné horúčavy, všadeprítomný prach, piesok, špina, odrezanie od vonkajšie sveta, bezmocnosť a neutešená situácia hlavných hrdinov v podobe veľmi malej šance dostať sa odtiaľto. Musia čakať na svoju šancu, ktorá jedného dňa určite príde, ale dovtedy si krátiť čas len tak, ako sa dá. To všetko je doslova cítiť z každého jedného záberu. V druhej polovici, ktorej značná časť odohráva vo vnútri nákladiakov (miesto jazdca a spolujazdca) vytvára stiesnenú atmosféru a navodzuje dojem, vďaka ktorému je samotný divák ako keby ďalším členom posádky a prežíval celú cestu spolu s postavami. K slovu sa ale okrem interiérov dostávajú aj exteriéry, kde prostredie mestečka vystriedala nehostinná príroda a s ňou spojené problémy (zlý stav ciest alebo rôzne prírodné prekážky). Nepredvídateľnosť je záležitosťou len druhej časti a kvôli nej je nasledujúci vývoj len veľmi ťažko odhadnuteľný. Režisér sa tu nepohráva diváckymi očakávaniami, ale rovnako, ako svojich hrdinov, tak aj samotných divákov stavia pred neočakávané situácie. „Čo bude ďalej nasledovať?“ alebo „Čo príde potom?“ To budú asi najčastejšie otázky, ktoré si mnohí budú klásť. No a v neposlednom rade je to práca s napätím, ktorá sa opäť vyskytuje hlavne v druhej časti. Pozoruhodné je to, že režisér tu pracuje hneď s dvomi druhmi napätia. Prvé je permanentné, teda po celú dobu prítomné (nitroglycerín) a druhé je dočasné, vyskytujúce sa v konkrétnych pasážach (prekonávanie jednotlivých prekážok). Napätie posilňuje aj dômyselná práca s kamerou a strihom. Mnohé scény (drevená plošina, balvan alebo vytekajúci olej) tak dokážu oveľa viac vyniknúť a lepšie zapôsobia na diváka.


   Po príbehovej stránke ide o snímku zloženú z dvoch rozdielnych častí a žánrov. Prvá je drámou o ľuďoch a pomeroch panujúcich na „samom konci sveta“ odkiaľ bez peňazí niet úniku. Taktiež je tu zobrazená chudoba a slabé sociálne pomery, ktoré reflektujú vtedajší stav väčšiny juhoamerických miest.[1] Druhá je napínavým dobrodružným thrillerom, ktorý sleduje skupinku mužov, ktorí sa neboja nasadiť vlastné životy, len aby sa mohli z tejto diery dostať. Núdza tu ale nie je ani o drámu, ktorá sa odráža na psychike hrdinov a súvisí s malým priestorom (nákladiak), neustálou hrozbou smrti (nitroglycerín), rôznymi prekážkami a únavou. Druhá časť je navyše nepretržitou sekvenciou plnou neustáleho napätia a scén, pri ktorých sa bude zatajovať dych. Každá zo štyroch hlavných postáv môže byť pre diváka zaujímavou, či už je to Mario (bezstarostný a života užívajúci si Francúz), Jo (drsný a nebezpečný Francúz), Luigi (optimisticky naladený Talian) alebo Bimba (tajomný Nemec). Clouzot nám ich dovolí spoznávať postupne, vrátane ich minulosti a zámerov, avšak je to práve náročná a vyčerpávajúca cesta, ktorú musia absolvovať, kedy sú ich charaktery vystavené tvrdej skúške. Atraktivitu jednotlivých postáv obohacuje aj to, že nie všetci sú Francúzi, ale je tu aj Talian a Nemec. Postáv cudzincov je tu však omnoho viac a oceňujem, že režisér sa okrem francúzštiny rozhodol ponechať aj ďalšie jazyky a preto možno počuť ešte angličtinu, nemčinu, španielčinu a taliančinu. Linda je jedinou výraznou ženskou postavou v tejto snímke a zároveň jej jediným spestrením. Za výraznú slabinu by sa dalo považovať iba to, že v prvej polovici je iba jedna silná scéna (bar) a tiež to, že postava Bimba nedostane dosť priestoru v porovnaní s ostatnými tromi. Druhej polovici nemám absolútne čo vytknúť, pretože je vynikajúco zvládnutá a nedá ani na chvíľu vydýchnuť. Vôbec by mi nevadilo, keby je celý film, od začiatku až do konca, len o ceste resp. putovaní nákladiakov, pretože by sa tu určite ešte dalo prísť s ďalšími originálnymi nápadmi (prekážkami). Celkovo ide o výborný dobrodružný thriller s mrazivou atmosférou, exotickým prostredím a napätím, ktoré by sa miestami dalo krájať. V rámci režisérovej filmografie sa jedná podľa mňa o jeho najlepší počin.

HERCI a HUDBA

   Yves Montand vo svojej prvej veľkej úlohe a túto príležitosť aj náležite využíva. Do svojej úlohy sa náramne hodí a je v nej veľmi presvedčivý. Nebudem preháňať ako poviem, že ide o jednu z jeho najlepších úloh. Charles Vanel taktiež podal maximum a najzaujímavejšie je na ňom sledovať zmenu charakteru jeho postavy. Folco Lulli taktiež výborný. Véra Clouzot zase poteší mužské oko a spríjemní sledovanie celého filmu. Škoda len, že Peter van Eyck dostal málo priestoru. Hudbu k filmu zložil Georges Auric. Podobne ako v nasledujúcom režisérovom diele, Les diaboliques (1955)[2], tak aj tu zohráva hudbu len veľmi malú úlohu. Jeho skladba tu zaznie len pri úvodných titulkoch. Ďalšie skladby potom zaznejú už len z rádia v bare alebo si ich pospevujú herci. Rozhodnutie použiť alebo nepoužiť hudbu je vždy otázne. Na jednej strane jej nepoužitie mnohým scénam, v tomto prípade je to u tých napínavých, pomáha a prispieva k ich väčšiemu efektu a reálnosti. Na druhej strane jej použitie môže tieto scény ešte viac zvýrazniť, samozrejme ak ich komponuje vhodný skladateľ (nie všetci totiž vedia skladať ku každému filmovému žánru). Úvodná skladba skvele odráža prostredie Južnej Ameriky a tiež v nej nechýbajú prvky napätia, z tohto dôvodu zamrzí, že Auric nezložil aj ďalšie skladby.    


HODNOTENIE

85%


[1] Španielsko-mexický režisér Luis Buñuel natočil 3 roky predtým drámu Los olvidados (1950), kde poukázal na zlé sociálne pomery panujúce v Mexiku. Clouzot na neho ako keby nadviazal a rozšíril tento problém okrem Strednej aj na Južnú Ameriku.  
[2] Tu robil hudbu Georges Van Parys a zaznela len pri úvodných a záverečných titulkoch.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára