17. 12. 2015

Mildred Pierce (1945)

   Michael Curtiz nakrútil počas 30-tych rokov niekoľko gangsteriek a krimi, ako napr. Kid Galahad (1937), Marked Woman (1937) alebo Angels with Dirty Faces (1938), pre ktoré sa neskôr spolu s ďalšími filmami z tohto obdobia, vzhľadom na ich dôležitú úlohu pri formovaný noirového žánru, zaviedlo označenie proto-noir.[1] Napriek tomu, že aj vojnová romantická dráma Casablanca (1942) obsahuje niektoré noirové elementy (femme fatale, hra so svetlom a tieňmi a postava hlavného hrdinu), tak jeho úplne prvým noirovým počinom bola práve až Mildred Pierce (1945).

STORY LINE

   Film-noir je jediným filmovým žánrom, ktorý je veľmi ťažké charakterizovať. Mnohé takéto diela sa totiž od seba odlišujú, či už svojim spracovaním (príbeh, postavy alebo technické veci) alebo svojim zameraním (dráma, krimi alebo thriller). Dalo by sa teda povedať, že spoločné znaky u 10 noirov nebudú platiť aj v prípade ďalších 10 snímok. To sa týka aj Mildred Pierce (1945), ktorú by najlepšie vystihovalo pomenovanie noirová dráma.[2] Keď sa totiž povie film-noir, tak každý si automaticky predstaví nejakú kriminálku s drsnou a cynickou hlavnou postavou detektíva. Táto snímka síce mnohé, pre noir typické, zložky preberá (hra so svetlom a tieňmi, voiceover alebo rozprávanie pomocou flashbackov), ale niektoré z nich pozmeňuje (napr. hlavnou hrdinkou je žena) a taktiež ich zasadzuje do iného žánru, do drámy. Práve toto pohrávanie si, ako so žánrami, tak aj so samotnými prvkami, robí z tohto diela vcelku originálny noirový počin. Tým, že hlavnou postavou nie je muž, ale žena predstavuje ďalšiu odlišnosť od klasických noirov, ktorá toto dielo zaraďuje medzi tzv. ženské noiry.[3] Pre mnohé noirovky je jedným z ich poznávacích znakov postava tzv. femme fatale (osudová žena), ale u ženských noirov sa stretávame s jej mužským ekvivalentom, tzv. homme fatale (osudový muž). V prípade Mildred Pierce (1945) však môžeme hovoriť o tom, že sa tu nachádzajú obe tieto postavy. Prvú stelesňuje Veda, dcéra Mildred a druhú zase playboy Monte Beragon. Curtiz drámy vedel točiť,[4] ale u Mildred Pierce (1945) sa mu vďaka silnému príbehu podarilo vytvoriť strhujúcu a istým spôsobom aj nadčasovú drámu, ktorá sa na svoju dobu venuje citlivým a odvážnym témam ako napr. emancipácia žien, feminizmus, rodinné vzťahy alebo zničujúca nekritická rodičovská láska. Zároveň tu nechýbajú emócie a núdza nie je ani o pôsobivé scény (konfrontačné scény Mildred a Vedy, zápal pľúc alebo záver). Po príbehovej stránke ide o vydarený mix drámy a noiru, kde ani jeden z týchto žánrov nie je ukrátený, presne naopak vhodne sa vzájomne dopĺňajú. Úvodná štvrťhodina sa nesie v duchu klasického krimi noiru, aby sa následne premenil na drámu, avšak noirový feeling si zachováva po celý čas. Vzhľadom na platný Produkčný kódex nemohol byť použitý knižný záver, ale tvorcovia museli prísť s vhodnejším resp. akceptovateľnejším.[5] Ide o jeden z mála kladných príkladov toho, kde tento kódex takpovediac prispel ku skvalitneniu samotnej snímky. Práve ten „filmový“ záver jej totiž pridáva viac na dramatickosti a emóciách, ale v neposlednom rade je tiež aj jedným z dôležitých faktorov, ktoré ju zaraďujú medzi noirové diela. Jedná sa o režisérov najlepší počin, ktorý, čo sa týka kvality, zatieni aj veľmi známu klasiku Casablanca (1942). Za slabiny považujem minutáž, ktorá je síce 110 minút, ale napriek tomu by filmu 10-15 minút na viac rozhodne pomohlo. Niektoré postavy (Kay) a scény (rozchod Alberta a Mildred) by si zaslúžili dostať väčší priestor, aby mohli viac vyniknúť a mať silnejší dopad na diváka. Vhodným príkladom je rozchod Alberta a Mildred, ktorému predchádzala hádka uchopená bez patričného dôrazu. Celá tá scéna sa dala spraviť oveľa lepšie, takto totiž pôsobí umelo, ba až na silu zakomponovaná, aby autori dosiahli svoj cieľ. Ďalší problém predstavuje sám režisér. Curtiz to síce sfilmoval výborne, ale taký William Wyler by to spravil ešte o čosi lepšie. Jemu drámy náramne sadli,[6] skúsenosti mal však aj s noirom,[7] takže táto látka by mu vyhovovala. Postavám dominuje ako inak Mildred, ktorá vo vtedajšej konzervatívnej americkej spoločnosti predstavovala nový, moderný typ ženy. Je zaujímavé sledovať aké prekážky a výzvy jej osud postavil do cesty a ako sa s nimi dokáže vysporiadať. Centrom toho všetkého je najmä jej vzťah s prvou dcérou Vedou. Zamrzí, že rovnaká pozornosť sa nevenuje aj druhej dcére, Kay. Jej postava, ako aj vykreslenie vzťahu s matkou tu dostali veľmi málo priestoru, čo skôr vzbudzuje dojem, že je v celom príbehu zbytočná. Z toho dôvodu sem Kay buď vôbec nemali dávať alebo ju mali autori ešte viac zapracovať do deja. Veda je typickou femme fatale, krásna a nebezpečná. Jej osoba a charakter vyniknú hlavne v spoločných scénach so svojou matkou. Monte Beragon zadefinoval a tiež nastavil latku pre homme fatale veľmi vysoko, až tak, že sa ju v ďalších ženských noiroch nepodarilo prekonať. Albert je zásluhou svojho hereckého predstaviteľa pomerne nevýraznou postavou. Wally Fay je skôr vtipnou postavou, kvôli neustálemu a neúspešnému baleniu Mildred. Rovnako pobavia aj ďalšie postavy  Ida (spolupracovníčka Mildred) svojimi cynickými narážkami a Lottie (pomocníčka Mildred) svojim vyjadrovaním a hlasom. Celkovo ide o výbornú noirovú drámu, ktorú svojou tematikou možno označiť za nadčasovú, keďže je aktuálna aj dnes, po viac ako 70-tich rokoch. Zároveň sa jedná o jeden z najlepších ženských noirov.

HERCI

   Joan Crawford vo svojej najlepšej a životnej úlohe podáva nezabudnuteľný výkon. Po celý čas predvádza široké spektrum emócii a vlastností, od radosti a materinskej lásky, cez ctižiadosť a zamilovanosť, až po smútok a bolesť. Ann Blyth debutovala iba o rok predtým a toto bolo jej prvá veľká úloha. Vzhľadom na svoj vek, v dobe natáčania mala len 16 rokov, zahrala svoju postavu výborne a hlavne uveriteľne. Veľká škoda, že v dôsledku zranenia nemohla vyťažiť z úspechu filmu a jej sľubná kariéra bola zastavená.[8] Zachary Scott takisto výborný, navyše výzorom sa do svojej úlohy náramne hodí a pôsobí ako homme fatale. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte Jack Carson ako vtipný a neúnavný nápadník. Bruce Bennett je nevýrazný, bez charizmy a podáva priemerný výkon, na čo potom dopláca jeho postava, keďže Zachary Scott a Jack Carson ho dokážu úplne zatieniť. 


HODNOTENIE

84%


[1] Proto-noir zahrňuje všetky snímky, ktoré vznikali v 20-tych a 30-tych rokoch, teda pred obdobím tzv. klasických noirov (1941-1958 resp. 1940-1959) a niesli v sebe už zopár charakteristických znakov tohto žánru. 
[2] Sem sa zaraďujú noiry ako napr. The Lost Weekend (1945), Sunset Blvd. (1950) alebo Ace in the Hole (1951).
[3] Do tejto skupiny patria počiny ako napr. Possessed (1947), Secret Beyond the Door... (1947) alebo Raw Deal (1948).
[4] Dôkazom toho sú napr. biografický muzikál Yankee Doodle Dandy (1942), hudobný Young Man with a Horn (1950) alebo western The Proud Rebel (1958).
[5] SPOILER! V knižnej predlohe z roku 1941 Monte nezomrie a Veda nejde do väzenia. Zakomponovanie vraždy do príbehu bolo v dôsledku cenzorského úradu, ktorý žiadal, aby boli vo filmoch darebáci a nemorálne postavy potrestané.
[8] Krátko po skončení natáčania Mildred Pierce (1945) si vážne poranila chrbát a zotavovala sa viac ako rok. Hoci potom ešte hrávala vo filmoch, tak opätovný úspech jej priniesla až posledná filmová úloha v The Helen Morgan Story (1957).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára