8. 11. 2015

Spectre (2015)

   V poradí 21. bondovka s názvom Casino Royale (2006) bola nielen zobrazením začiatkov slávneho agenta 007, ale zároveň sa po vzore Batman Begins (2005) snažili jej autori predstaviť realistickejšieho a uveriteľnejšieho Jamesa Bonda. V tomto trende potom pokračovala aj nasledujúca snímka, Quantum of Solace (2008), ktorá však na rozdiel od predchádzajúcej bola veľmi rozporuplne prijatá. To sčasti viedlo k nezvyčajne dlhej, až 4-ročnej odmlke. Réžie sa chopil skúsený Sam Mendes, ktorý filmom Skyfall (2012) celú sériu opätovne naštartoval, tým, že pokračoval v zavedenom trende a dokonca ho prehĺbil väčšími emóciami a „temnotou“, pričom ako inšpirácia mu poslúžilo dielo The Dark Knight (2008). Mendes najprv odmietol točiť ďalšiu bondovku, ale napokon súhlasil a tak tento rok prichádza do kín práve Spectre (2015), ktorým sa určite bude snažiť minimálne aspoň vyrovnať svojmu predošlému počinu. Podarí sa mu zase prísť s niečím novým a obohatiť svet bondoviek?

STORY LINE

   História sa opakuje. Výborné Casino Royale (2006) pokračovalo priemerným Quantum of Solace (2008). A to isté sa stalo teraz, keď po výbornom Skyfall (2012) prišlo priemerné Spectre (2015). Výsledok je totižto len niekde na pol ceste, pretože niektoré scény by bolo vhodnejšie zakončiť ináč a iné zase úplne zmeniť alebo ich vymazať. Spectre (2015) sa snaží niesť v duchu Skyfall (2012), ale zároveň chce pridať aj niečo vlastné. To je síce správna cesta, ktorá by mala platiť pri sequeloch, ale v tomto prípade možno hovoriť o príbehu, ktorý funguje v určitých jednotlivostiach, avšak nie ako celok. Problém je hlavne v scenári, ktorý je miestami nedotiahnutý a miestami pôsobí, ako keby jeho autori (a to boli až štyria[1]), nevedeli mnohé scény lepšie zakončiť a preto radšej zvoli tú ľahšiu možnosť, aj keď sa tu príliš nehodí. Vhodným príkladom môže byť vykreslenie spoločnej minulosti Blofelda a Bonda, ktoré už prakticky od začiatku budí dojem vzájomnej prepojenosti a vo filme sa správne darí vykresliť akúsi osudovosť v stretnutí, ale samotné odhalenie ich vzťahu a Blofeldovej motivácie Bondom je veľmi málo uveriteľné. A práve takéto vyvrcholenia mnohých scén zbytočne kazia výsledný dojem, pretože dovtedy budovaná atmosféra, emócie a realistickosť je zrazu nahradená scenáristickou bezradnosťou a neschopnosťou, ktorej chýba akákoľvek logika alebo invencia. Akčné scény sú na tom ešte horšie. Vôbec totiž nie sú pre diváka atraktívne, pretože pôsobia nudne, chýba im napätie a ani nevýrazná hudba im neprospieva (úvodná vrtuľníková scéna, naháňačka, lietadlo alebo záverečná scéna). Jedinou výnimkou je iba súboj vo vlaku, ktorý ale vzhľadom na nasledujúci dejový vývoj nemá v podstate žiadne logické opodstatnenie. Jedná sa síce o najdlhšiu bondovku v celej sérii, ale paradoxne toho ponúka znateľne menej než posledný diel a to ich točil rovnaký režisér. Vyzerá to tak, ako keby teraz Mendes bol buď obmedzovaný scenárom a preto nemohol prísť s vlastným vkladom alebo svoje nápady pre svet agenta 007 vyčerpal už v minulej snímke. Videl som všetky jeho filmy, okrem Away We Go (2009), ale musím povedať, že Spectre (2015) je momentálne jeho najhorším počinom, hoci sa mu podarilo udržať toto dielo pokope, v rukách iného režiséra by sa zrejme rozpadlo. Každopádne zmena režiséra by pre túto sériu bola teraz len prospešnou, pretože momentálne nie som presvedčený o tom, že Mendes dokáže ešte niečo sem priniesť. Scenáristi sa však musia bezpodmienečne vymeniť, lebo ak ani štyria nedokážu vytvoriť schopný príbeh, tak potom tam ani jeden z nich nemá čo robiť. Príbehovo film nadväzuje viac na Quantum of Solace (2008) než na Skyfall (2012). Opäť sa tu objavuje tajomný pán White a spolu ním sa vracia aj záhadná organizácia, ktorá má všade svojich ľudí. Nepáčila sa mi najmä tá snaha prepojiť Silvu a Spectre, keďže predtým na tú organizáciu tam neboli žiadne odkazy. Celé mi to prišlo také nasilu to tam zakomponovať, aby sa všetky štyri bondovky s Craigom nejak spojili a vytvorili jeden celok.


   Po príbehovej stránke ide o zbytočne zdĺhavú snímku, kde by sa určité postavy (Hinx, Lucia alebo C) alebo scény (úvod v Mexiku, pohreb v Ríme alebo nástup Hinxa na scénu) dali vyhadzovať jedna radosť. Chýbajú tu taktiež nejaké dejové zvraty, ktoré by to nejak ozvláštnili alebo dali tomu väčší nádych osudovosti, najmä čo sa týkalo konfrontácie Blofeld-Bond. Minule nám Mendes predstavil modernejšie uchopené postavy Bondových spolupracovníkov Moneypenny a Q. Tentoraz sa pokúsil o to isté, avšak s Bondovými protivníkmi Blofeldom a organizáciou Spectre. Blofeld je Bondovov nemesis, jeho najväčším úhlavným nepriateľom a istotne bolo odvážne predstaviť jeho aktualizovanú verziu, ale potenciál tejto postavy nebol dostatočne využitý. Jednak preto, že vzhľadom na dĺžku filmu tu mal pomerne málo priestoru, čo by nebol až tak veľký problém, ale jednak tiež hlavne pre jeho spomínané spojenie s Bondom je scenáristicky nezvládnuté. U postáv je tá istá chyba čo pri deji a tým je len akási polovičná prepracovanosť a vývoj. Z potenciálu, ktorý postavy ako Bond alebo Blofeld ponúkali sa dalo vyťažiť oveľa viac, ísť viac do ich hĺbky a vzhľadom na takmer dva a pol hodinovú minutáž tu priestor na lepšie uchopenie týchto postáv rozhodne bol. Opäť sa tu objavujú tie isté klišé videné už v predchádzajúcich bondovkách. Hlavný zloduch sa uchyľuje k mučeniu pred guľkou a hlavní hrdina zase pozabíja každého jedným nábojom a to dokonca aj z veľkej vzdialenosti. Je to proste na smiech a už sme to mnohokrát videli predtým. Mnoho postáv je tu tiež nepotrebných. Hinx sa tu objaví len v štyroch scénach, tej prvej chýba logika, v ďalších dvoch nepredvedie vôbec nič, no a tej poslednej chýba podľa mňa dôstojnejšie zakončenie. O to smutnejšie to je, že pravá ruka zloducha už dlho, v podstate od 80-tych rokov nemala nejakého ikonického predstaviteľa, no a tento trend bohužiaľ nezmenil ani Hinx, hoci režisér sľuboval opak. Max Denbigh alias C je zbytočnou postavou a posledná scéna s ním je rovnako ako u Hinxa sklamaním. Lucia vzhľadom na herečku, ktorá ju hrala dostane priestor sotva 5 minút a možno ju vnímať ako doslova zbytočnú vsuvku, ktorá by sa scenáristicky dala obísť. Madeleine Swann je síce tradične pekná bond girl, ale čo sa týka jej postavy nie je až tak zaujímavou. Ostatné postavy ako M, Q alebo Moneypenny pre zmenu príjemne prekvapia. Je zaujímavé sledovať M (na konci) a Q (Alpy) v akcii a menší pohľad do súkromia Moneypenny. Celkovo ide nadpriemernú snímku a zároveň možno hovoriť o sklamaní, vzhľadom na daný námet a najmä zakomponovanie Blofelda a Spectre, ktoré skrývali v sebe oveľa viac. Všetko funguje len z polovice, či už dej alebo postavy, preto by si obe zložky zaslúžili iné spracovanie, ktoré ich nenechá niekde na pol ceste, ale náležite ich aj dovedie do cieľa a zakončí.

HERCI a HUDBA

   Priznám sa, že spočiatku som novému predstaviteľovi Jamesa Bonda nevedel prísť na chuť. Všetko to zmenil až Skyfall (2012) a hlavne samotný Daniel Craig, kvôli vtedy svojim výkonom túto postavu priblížil, čo sa týka reálnosti, divákovi asi najviac. Tu podáva kvalitný výkon a len ťažko mu niečo vytknúť, snáď len väčšie emócie a konfrontáciu s Waltzom, ale to je v prvom rade chyba scenára a réžie, nie jeho. Christoph Waltz výborný, svoju postavu si náramne užíva, potvrdil, že úlohy záporákov zvláda výborne a ak sa autori rozhodnú ešte niekedy použiť túto postavu, tak pokiaľ neobsadia jeho, tak bude veľmi ťažké ho nahradiť. Okrem rovnakej chyby ako u Craiga je tu ešte to, že nedostal viac priestoru, hoci možnosti tu na to boli. Léa Seydoux krásna, hoci nejaký veľký herecký výkon u bond girl nemožno očakávať, ale myslím, že ona príjemne prekvapila. Dave Bautista je síce správne hrozivý, ale jednak je tu len v zopár scénach a jednak ani v tých sa nejak extra nepredviedol. Monica Bellucci tu na tých 5 minút ani nemusela byť, hoci aj teraz dokázala, že je ešte stále krásna žena, tak o nejakom hereckom výkone nemôže byť ani reči, na tak krátky čas jej úlohu mohla zahrať aj nejaká menej známa herečka. Andrew Scott bol podľa môjho názoru nevhodne obsadený, lepšie by sa hodil do úlohy nejakého hlavného bondovho záporáka než ako vedľajší, navyše kancelársky charakter. Ralph Fiennes, Ben Whishaw a Naomie Harris potvrdili svoj herecký štandard z minulého dielu. Hudbu k filmu zložil, rovnako ako u predošlého dielu, režisérov dvorný skladateľ Thomas Newman, ktorý patrí medzi mojich obľúbencov. Napriek tomu musím sklamane konštatovať, že tak ako u Skyfall (2012), tak ani teraz sa mu nepodarilo vytvoriť pôsobivejší soundtrack a čo je ešte horšie, tak ako keby v podstate rezignoval na nové motívy, pretože v značnej miere využíva tie, ktoré skomponoval už pre spomínaný Skyfall (2012). Tento problém nevýraznej hudby sa však netýka len tejto snímky, ale skoro každej Bondovky, keďže podobne ako napr. u série Mission Impossible, tak aj tu jednotlivé filmy takmer nikdy nemali nejakú extra kvalitnú hudbu, snáď len s výnimkou hlavnej témy a motívov z prvých troch snímkov, inak sa väčšinou jednalo o nevýrazné skladby. Ja osobne by som si tu vedel predstaviť Johna Powella, ktorý v posledných rokoch síce skladá hudbu len pre animáky (podľa mňa tým mrhá svojim talentom, keď sa upne iba na jeden žáner), ale skladby, ktoré zložil k prvým trom bourneom patria medzi jeho najlepšie diela. Dokázal, že vie zvládať nielen akčné sekvencie, ale aj vyjadriť emócie, či už hlavného hrdinu alebo v príbehu ako takom.


HODNOTENIE

60%


[1] Jez Butterworth, John Logan, Neal Purvis a Robert Wade.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára