27. 11. 2015

Roxie Hart (1942)

   V priebehu 30-tych rokov vznikol v americkej filmovej tvorbe nový podžáner komédie a to tzv. bláznivé romantické komédie, známe aj pod označením screwball komédie. Ich charakteristickými znakmi boli napr. rýchle dialógové výmeny medzi hercami,  rôzne nedorozumenia a až absurdné situácie do ktorých sa hlavní hrdinovia dostanú alebo dvojzmyselné dialógy. Tieto screwball komédie zažívali svoje zlaté obdobie nielen v tejto, ale aj v nasledujúcej, dekáde, v 40-tych rokoch. Klasické komédie sa však úplne nevytratili a naďalej sa natáčali. Jednou z nich je práve aj Roxie Hart (1942).

STORY LINE

   Roxie Hart (1942) nadväzuje na komédie ako napr. The Front Page (1931) resp. jej screwballový remake His Friday Girl (1940)[1] alebo Love Is News (1937) a vtipnou formou nahliada na novinárčinu. Zobrazuje akú veľkú moc už v tom období (dej sa odohráva v roku 1927) mali médiá, presnejšie noviny, keď aj z obyčajných núl neraz dokázali spraviť hviezdy. Túto kritiku sa však výborne podarilo zamaskovať do mnohých scén, ktoré sú síce v prvom rade vtipné, ale zároveň v nich divák dokáže rozpoznať to, čo autori nimi vlastne chceli povedať. Narážky sa nevyhli ani právnemu systému, od samotných právnikov (obhajcovi je jedno, či je jeho klienta vinná alebo nevinná, dôležité sú peniaze), až po porotu (obhajca sa v jednej scéne pomýli a porotu nazve publikom, čo však trefne vystihuje ich úlohu v deji). Najväčšou prednosťou tohto diela je bezpochyby to, že sa nesnaží moralizovať, ale plní si svoju hlavnú úlohu, ktorou je diváka baviť. Vtipných scén je tu mnoho, niektoré pobavia viac, iné zase menej, ale nuda rozhodne nehrozí. Dozorkyňa oddeľujúca dva väzenkyne, viaceré scény medzi Roxie a jej obhajcom alebo väčšina scén na súde, to je len stručné vymenovanie toho najlepšieho (najvtipnejšieho). Režisér tejto snímky William A. Wellman mal skúsenosti s klasickými komédiami už predtým, keď natočil diela ako napr. Nothing Sacred (1937) alebo Reaching for the Sun (1941). V rámci jeho filmografie je Roxie Hart (1942) pokiaľ ide o komédie určite jeho najlepším filmom, ale napriek tomu som presvedčený, že režiséri, ako napr. Ernst Lubitsch, Billy Wilder alebo Preston Sturges by to natočili ešte lepšie a ešte viac vtipnejšie.


   Samozrejme potom by to bola asi viac screwball než klasická komédia, ale práve to tu podľa mňa chýba. Všetko čo robí screwball jedinečným a vtipným by sa tu vzhľadom na príbeh a postavy náramne hodilo a tanečné čísla by potom boli už len povestnou čerešničkou na torte. Po príbehovej stránke ide o komédiu, ktorá baví po celý čas a s výnimkou úvodu a romantickej linky, nemá takmer žiadne slabé miesto a čo je najdôležitejšie ani nenudí, navyše minutáž čítajúca 75 minút k tomu ani žiadnu možnosť nedáva a dej rýchlo ubehne. Postávam kraľuje ako inak samotná Roxie, ktorá je správne drzá, drsná (bitka s novinárom alebo bitka so spoluväzenkyňou) a tiež vie byť veľmi vtipná. Napriek tomu, že tvorcovia museli vzhľadom na tzv. Produkčný kódex pozmeniť hlavnú hrdinku, tak možno skonštatovať, že filmu to vôbec neubralo na jeho kvalitách, práve naopak.[2] Billy Flynn má veľmi svojskú predstavu o vinne resp. nevinne a vtipne, ale za to verne odráža skutočný charakter mnohých právnikov a to nielen vo vtedajšej dobe. „Pracovná“ chémia medzi ním, čo by obhajcom a Roxy ako jeho klientkou funguje dokonale. Čo naopak nefunguje je iskrenie medzi Homerom a Roxy, ktoré padá na jeho hereckom predstaviteľom. Ten totiž nemá potrebnú charizmu a je nevýrazný až tak, že ho dokážu zatieniť nielen vedľajšie, ale dokonca aj menšie postavy a to už je čo povedať. Jake Callahan, reprezentuje zase pravú tvár každého novinára, pre ktorého je príbeh na prvom mieste. Z ďalších postáv sú zaujímavé ešte dozorkyňa Morton, Babe a Amos, manžel Roxy. Celkovo ide o kvalitnú komédiu s množstvom humorných scén a postáv, ktorej by však rozhodne prospelo, keby bola natočená ako screwball komédia.    

HERCI

   Ginger Rogers potvrdzuje aké dôležité je do úlohy obsadiť vhodnú herečku. V tejto chvíli ma nenapadá žiadna iná herečka z toho obdobia, ktorá by sa do úlohy Roxie hodila a vedela ju zahrať lepšie. Ginger ako komediálna a muzikálová herečka tu zúročila svoje bohaté skúsenosti a podala jeden zo svojich najlepších nemuzikálových výkonov. Svojej postave dokázala dodať vtip, svojský šarm a vyjadrovanie. No a samozrejme chýbať nemôžu ani dve tanečné čísla, v ktorých dáva pripomínať svoju úspešnú muzikálovú kariéru z 30-tych rokov. Prvá je omnoho viac choreograficky prepracovanejšia, zatiaľ čo to tá druhá je síce skromnejšia, ale zaujme tým, že je natočená na jeden záber. Adolphe Menjou podáva tiež bravúrny výkon a ani jemu nie je humor cudzí. Spolu s Ginger vytvára výbornú dvojku medzi ktorou to po pracovnej stránke náramne klape. George Montgomery sa do svojej úlohy nehodí, pretože jednak je nevýrazný a jednak to medzi ním a Ginger na plátne neiskrí. Alan Ladd, Vincent Price, Cornel Wilde a to som menoval iba tých menej známych, tí všetci by sa sem určite hodili lepšie než Montgomery. Z ďalších hercov zaujme ešte George Chandler ako manžel hlavnej hrdinky.


HODNOTENIE

79%


[1] Neskôr vznikli ešte dva jej remaky a to The Front Page (1974) a Switching Channels (1988).
[2] Na rozdiel od divadelnej predlohy bola Roxie Hart bola v divadelnej predlohe vinná zo zločinu, ale vzhľadom na platný Produkčný kódex, ktorý v amerických filmoch upravoval morálne zásady, bola jej postava vo filmovej verzii nevinná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára