24. 11. 2015

Rancho Notorious (1952)

   V roku 1952 uviedol režisér Fritz Lang do kín hneď dve svoje diela. V júni do nich zavítala noirová dráma Clash by Night (1952), avšak ešte predtým, v marci, mal premiéru práve western Rancho Notorious (1952).

STORY LINE

   Lang mal skúsenosti s westernovým žánrom už pred touto snímkou, keď najprv natočil The Return of Frank James (1940)[1] a rok neskôr ešte Western Union (1941). V oboch prípadoch však ide o priemerné počiny, ktorým chýba výraznejší režisérov rukopis a pôsobia dojmom, ako keby ich natočil objednávku štúdia resp. v snahe zapáčiť sa im. Nechýba v nich totiž veľká miera naivity, povinná romantika, charaktery postáv nie sú vôbec uveriteľné a tiež zbytočné dejové odbočky, ktoré príbeh nikam neposúvajú, ale práve naopak ho naťahujú. V podstate tak ide o priemerné westernové filmy, ktoré ničím nevynikajú a akých sa v USA v 40-tych rokoch natočili desiatky. Zároveň sú presným opakom filmov, aké Lang točil už o dekádu skôr, v 30-tych rokoch.[2] Na základe týchto dvoch počinov by sa mohlo zdať, že tento filmový žáner nie je pre Langa vhodným, ale Rancho Notorious (1952) to aspoň sčasti vyvracia. Prvá polovica je príbehovo výborne zvládnutá, nechýbajú tu pôsobivé (bitka v holičstve) a vtipné (preteky v bare) scény, avšak tomu všetkému dominuje netradičné uchopenie, pretože spočiatku nejde o klasický revenge movie, ale práve naopak, pred divákom, rovnako ako pred hlavným hrdinom, sa všetky informácie odhaľujú postupne. Vytvára to tú správnu tajomnú atmosféru, ktorá sa sem hodí a napomáha celej snímke. Druhá časť s touto atmosférou už nepracuje, čo je veľká škoda a navyše svojou kvalitou skĺzava nielen k typickým westernom z tohto obdobiam, ale aj k režisérovým predchádzajúcim dvom westernovým počinom. Scénu, ktorá by dokázala zaujať tu nie je žiadna a aj záverečný duel je nezaujímavý a spracovaný bez potrebného dôrazu. Opäť je tu povinná romantika, ale tentoraz vôbec nefunguje, pretože dopláca na chýbajúcu chémiu medzi hlavnými predstaviteľmi.


   Za jediné pozitívum sa v tejto časti dá považovať len jej minutáž, keďže celý film má 90 minút, tak je to niečo okolo polovice z tejto dĺžky, čo ubehne pomerne rýchlo. Po príbehovej stránke možno skonštatovať, že sľubne rozvíjajúcu sa prvú polovicu zavŕšila druhá, ktorá je po scenáristickej stránke dosť nezvládnutá. Množstvo zaujímavých otázok zostalo nezodpovedaných, ako napr. nápad s rančom, jeho začiatky a prečo stojí na jeho čele žena. Postávam chýbajú väčšie emócie, ale za to môžu samotní herci. Altar Keane je najzaujímavejšou postavou v celom filme a to najmä preto, že drsné ženy vo westernoch sú vcelku ojedinelými a do roku 1952 bolo takýchto diel natočených veľmi málo.[3] Zamrzí, že nedostala v tom drsnejšom svetle viac priestoru, jej prerod od barovej speváčky k drsnej žene stojacej na čele ranča by si zaslúžil, keď už nie samostatný film, tak aspoň väčšiu pozornosť. Vern Haskell je zase pre zmenu najslabšou postavou. Jednak preto, že ho mal stvárniť úplne iný herec a jednak preto, že sa jeho charakteru nevenuje dostatočná pozornosť (v prvej časti sa dej sústreďuje na tajomné miesto, no v druhej zase na odhalenie toho vinníka). Všetky vedľajšie postavy ako Frenchy Fairmont, Mort Geary, Wilson alebo Preacher ho dokážu už len svojimi príbehmi úplne zatieniť a to je chyba. Celkovo ide o nadpriemerný western, ktorý sa síce sľubne rozbieha, ale nastavenú latku kvality si nedokáže podržať a nebyť krátkej minutáže a Langovej réžie, ktoré dokážu udržať divákovu pozornosť, tak myslím, že by sa jednalo o väčšie sklamanie. Nemyslím si však, že by Lang nevedel natočiť kvalitný western, len bohužiaľ nemal to šťastie a hlavne príležitosť. Prvé dva sú skôr štúdiové, než jeho diela a tento tretí zlyháva predovšetkým na nevyrovnaný scenár a hlavného herca. Som presvedčený, že Winchester '73 (1950), ktorý pôvodne mal režírovať, by bol práve ten pravý western pre neho.   

HERCI

   Marlene Dietrich napriek tomu, že v dobe natáčania mala už 50 rokov a mnohí by si tu určite vedeli predstaviť minimálne o 10 rokov mladšiu herečku, tak jej to ešte stále pristane, či už ide o to, kde vystupuje ako drsná žena alebo o romantické scény, no a samozrejme chýbať nemôže ani spevácke číslo. Marlene si celý film kradne len pre seba a právom, pretože nemá dôstojného hereckého partnera. Arthur Kennedy by sa tu hodil skôr do vedľajšej než do hlavnej úlohy. Nemá potrebnú charizmu a čo je najhoršie po celý čas si vystačí iba s jedným výrazom tváre. Jeho herecký prejav je nevýrazný a v jednom momente dokonca aj nevhodný. Ide o scénu, keď jeho postava „balí“ Altar, avšak v jeho tvári nemožno spozorovať romantický výraz, ale práve naopak výraz naháňajúci strach, pri ktorom vyzerá buď ako keby ju chcel zabiť alebo ako keby bol šialený. Medzi ním a Marlene nie je potrebná iskra a práve na tom padá romantická linka. Osobne by som si v hlavnej úlohe vedel predstaviť iného herca, napr. taký James Stewart, nielen kvôli spomínanému noirovému westernu Winchester '73 (1950), ale aj preto, že si s Marlene zahral vo westernovej komédii Destry Rides Again (1939), kde im to spolu náramne pristalo. Vhodným by bol tiež Glenn Ford, ktorý o rok neskôr spolupracoval s Langom na noire The Big Heat (1953), kde nemal problém stvárniť drsného chlapa túžiaceho po pomste. 


HODNOTENIE

65%


[1] Jedná sa o pokračovanie westernu Jesse James (1939), ktoré režírovali Irving Cummings a Henry King.
[3] Snáď len Jean Arthur v Arizona (1940), Jane Darwell v The Ox-Bow Incident (1943), Ella Raines v Tall in the Saddle (1944), Veronica Lake v Ramrod (1947), Anne Baxter v Yellow Sky (1948) alebo Barbara Stanwyck v The Furies (1950).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára