17. 11. 2015

Charade (1963)

   Úspech dvoch špionážnych thrillerov, konkrétne Hitchcockovho diela North by Northwest (1959) a prvej bondovky Dr. No (1962), odštartoval v 60-tych rokoch doslova boom podobne ladených snímok, pričom len v tejto dekáde vzniklo viac ako 100 takýchto filmov. Jedným z tých najlepších je práve Charade (1963).

STORY LINE

   Tento film býva označovaný aj ako „the best Hitchcock movie that Hitchcock never made“, teda najlepší Hitchcockov film, ktorý Hitchcock nenatočil. Toto pomenovanie trefne vystihuje celú snímku, pretože režisér Stanley Donen tu využíva hneď niekoľko prvkov, s ktorými Hitch veľmi rád pracoval. Ide o hlavnú postavu a ústrednú tematiku, kedy sa obyčajný človek, v tomto prípade žena, ktorá sa zrazu ocitá vo svete plnom rôznych konšpirácii a tajných agentov. Ďalej je to tzv. MacGuffin, ktorý tu predstavujú peniaze.[1] No a v neposlednom rade sú to zvraty, či už dejové alebo žánrové, ktorých je tu hneď niekoľko. Tie dejové sa neraz pohrávajú s diváckymi očakávaniami a držia nás tak neustále v napätí a neistote prakticky od začiatku až do konca. V súčasnosti majú filmy problém zvládnuť aj zopár zvratov, pretože buď absolútne nepôsobia prirodzene a vôbec nevyplývajú z dovtedajšieho diania alebo sú nelogické a chýba im nejaké rozumné zdôvodnenie, prečo k nim muselo prísť. Pri viacerých zvratoch je však ešte náročnejšie, pretože to musí dávať zmysel po celý čas. Charade (1963) je jedným z prvých takýchto snímkou a podarilo sa mu nastaviť latku veľmi vysoko, ktorú doteraz nikto neprekonal, aj keď tento rok sa mu, aspoň pokiaľ ide o prácu so zvratmi, podarilo priblížiť dielo Mission: Impossible - Rogue Nation (2015). Základom takéhoto filmu musí byť prirodzene silný scenár, kde všetko musí do seba zapadať a zároveň fungovať aj pri opätovných projekciách. Tiež žánrové pre zmenu vytvárajú z tohto diela originálny mix zábavnej romantickej komédie a napínavého mysteriózneho thrilleru, ktorý miestami trochu zachádza až do hororu. Oba tieto odlišné žánre (romantická komédia a mysteriózny thriller) tu spolu, na prekvapenie, fungujú výborne. Vhodne sa dopĺňajú a tiež sú dostatočne vyvážené na to, aby dokázali divákov po celú dobu nielen baviť, ale zároveň pohrávať sa s ich očakávaniami a postupne pred nimi odhaľovať jednotlivé tajomstvá.


   Pomerne časté striedanie týchto žánrov vôbec nie je otravné alebo rušivé, práve naopak, prechody medzi nimi pôsobia prirodzene a myslím si, že pre mnohým bude takáto častá zmena pripadať skôr atraktívnou než nejaké jednotvárne resp. monotónne uchopenie. Donen týmto počinom dokázal, že okrem „klasických“ a muzikálových romantických komédii[2] vedel nakrútiť aj veľmi svojskú a jedinečnú, ktorou je práve táto. Zároveň možno bezpochyby vyhlásiť, že ide o Donenov najlepší režisérsky počin. Po príbehovej stránke ide o svižne natočené dielo, ktoré je vďaka zručnej réžii pútavo natočené, veľmi rýchlo ubehne a takmer okrem záveru nemá vyložené slabé miesta. Úvod odohrávajúci sa v Alpách mi prišiel dosť zbytočný a táto snímka mohla pokojne začínať až návratom hlavnej hrdinky z dovolenky. Záveru podľa mňa chýbalo napínavejšie a dramatickejšie zakončenie týkajúce sa hlavného zloducha a teraz nemám na mysli jeho odhalenie. Žiadalo si to aj lepšie umiestnenie, prostredie divadla mi totiž neprišlo ako ideálne zvolené. Tu sa dostávam k ďalšiemu (menšiemu) problému, ktorým je zasadenie celého deja do Paríža, z ktorého sa nám jednak ukáže veľmi málo a jednak ani samotné dianie neevokuje pocit, že sa tu nachádzame. Je to dosť paradox, pretože iným americkým, či už romantickým komédiám alebo thrillerom sa takmer vždy podarilo vyvolať dôveryhodný pocit toho, kde sa príbeh odohráva. Postavám dominuje hlavné duo Regina Lampert a Peter Joshua, najmä ich slovné prestrelky a vzájomné doberanie sa stoja za to. Kto má rád americké screwballové komédie z 30-tych a 40-tych rokov, tak si určite príde na svoje, keďže táto snímka obsahuje mnoho prvkov práve z nich. Vedľajšie postavy ako Tex alebo Herman by si zaslúžili podstatne viacej priestoru, to by však muselo byť toto dielo dlhšie. To isté platí o postave inšpektora Grandpierra, ktorá sa pre zmenu v poslednej polhodine úplne vytratí, pritom ako komická postava sem zapadol. Celkovo sa jedná o výbornú romantickú komédiu vhodne doplnenú o mysteriózny thriller, ktorá nielenže pobaví, ale opiera sa o chytrý scenár plný zvratov.

HERCI a HUDBA

   Cary Grant, aj napriek tomu, že v dobe natáčania mal už 59 rokov, tak ešte stále oplýval potrebnou charizmou a šarmom. Tentoraz síce nepredvádza žiadne pohybové alebo tanečné kreácie, ako tomu bolo u starších romantických komédiách, ale jeho hlášky a humor mu zostali a fungujú stále znamenite. Audrey Hepburn je tiež výborná, ako žena vhodená do víru udalostí pôsobí veľmi uveriteľne a predovšetkým roztomilo, keď nevie, komu má veriť. Napriek 25-ročnému vekovému rozdielu medzi ňou a Grantom je ich vzájomná chémia dokonalá, vhodne sa dopĺňajú a slovné doťahovanie sa medzi nimi miestami nemá chybu. Walter Matthau bol tiež trefne obsadený a dokázal vyťažiť zo svojej postavy čo sa dalo. James Coburn a George Kennedy mohli pokojne dostať viac priestoru, pretože to boli zaujímavé charaktery, hlavne Coburn si svoju postavu náramne užíval (telefónna búdka). Hudbu k filmu zložil Henry Mancini. Soundtrack, podobne ako celý film je hravý, čo dokazuje už úvodný titulková skladba, ktorá ako keby divákom predznamenávala v akom duchu bude celý film. Môžeme tu preto nájsť množstvo motívov, od tých napínavých a tajomných (Confide In Me, Hook Fight alebo Metro Chase), cez romantické (Fatherly Talk, Notre Dame and Drip-Dry Waltz alebo Bateau Mouche), až po tanečno-zábavné (Megeve, Punch and Judy alebo Mambo Parisienne). Najlepšou skladbou je však podľa mňa hlavná téma Charade použitá nielen pri úvodných titulkoch, ale aj v iných variáciách, napr. spomínaná skladba Metro Chase.


HODNOTENIE

84%


[1] Tento termín spopularizoval Hitch ešte v 30-tych rokoch a dal by sa charakterizovať ako označenie miesta, objektu alebo osoby, ktorá je pre hlavných hrdinov veľmi podstatnou, snažia sa k nej dostať alebo ju získať, taktiež formuje ich konania a rozhodnutia, avšak pre samotný dej nie je až tak dôležitá.
[2] Spolurežíroval On the Town (1949) alebo Singin' in the Rain (1952). Sám potom natočil napr. Funny Face (1957) alebo Indiscreet (1958).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára