27. 10. 2015

The Invisible Man (1933)

   V roku 1933 mali premiéru dve prelomové diela v oblasti vizuálnych efektov. Najprv, v apríli, to bolo dobrodružné fantasy King Kong (1933), ktoré prvý krát na plátne predstavilo slávne monštrum. No a potom v novembri, to bol práve toto, hororové sci-fi, s názvom The Invisible Man (1933).

STORY LINE

   Jedným z filmových žánrov, ktoré formovali americkú kinematografiu v priebehu 30-tych rokov bol aj horor, ktorý na plátna kín priviedol mnohé, dnes už legendárne monštrá. Spojovacím článkom medzi nimi bolo to, že za všetkými stálo jedno a to isté filmové štúdio, Universal Pictures.[1] Všetko to odštartoval Dracula (1931), po ktorom nasledovali Frankenstein (1931), The Mummy (1932), The Invisible Man (1933) a na začiatku ďalšej dekády to zavŕšil The Wolf Man (1941).[2] Režisérom The Invisible Man (1933) bol James Whale, ktorý mal už predtým skúsenosti, ako s horormi, tak aj samotnými monštrami, keď natočil prvého Frankensteina (neskôr potom aj toho druhého). Vďaka novátorskej réžii nestratili jeho diela, vrátane tejto snímky, na pôsobnosti ani dnes, po viac ako 80-tych rokoch a hoci v súčasnosti už nikoho nevydesia alebo nešokujú, tak stále sa jedná o kvalitné počiny, ktoré prevyšovali svoju vtedajšiu konkurenciu. V tomto prípade nešlo len o revolučné triky, ale týkalo sa to aj iných, rovnako dôležitých vecí. Prvou bol príbeh, kde divák na začiatku určite očakáva, že uvidí, ako hlavný hrdina sérum neviditeľnosti objaví, ale Whale ho už tu prekvapuje tým, že dej sa odohráva už po jeho užití. Druhú predstavuje hlavný hrdina, ktorého v takmer celej snímke vôbec nie je vidieť, iba počuť. Vo vtedajšej dobe to bolo veľmi odvážne neukázať hlavnú hereckú hviezdu. Ako sa však ukázalo, tento inovatívny prístup uspel a funguje v podstate dodnes, pretože prostredníctvom neho sa okolo postavy vytvára akási tajomnosť a režisérovi sa tak úspešne darí vzbudzovať divákovu zvedavosť, ako vyzerá v skutočnosti. No a v neposlednom rade je to práca s emóciami a snaha o dramatickosť. Zatiaľ čo prvý Dracula a prvá Múmia mali publikum iba vydesiť, tak Whale sa už v prvom Frankensteinovi snažil cez monštrum okrem strachu vzbudiť u obecenstva aj empatiu a pochopenie pre jeho osud.[3] Podobne je to aj v tejto snímke, kde režisér opäť pracuje s drámou a emóciami. Pre hlavného hrdinu ide o nezávideniahodnú situáciu, pretože svoju podobu nemôže meniť, kedy chce, je totiž trvalo neviditeľný. Veľmi ho to však znepokojuje a hľadá riešenia ako sa tohto stavu zbaviť. Zároveň tu však môžeme vidieť odvrátenú stranu neviditeľnosti, pretože moc, ktorú v sebe ukrýva, dokáže omámiť každého človeka. Po príbehovej stránke ide o vyvážený mix thrilleru a drámy. Vzhľadom na krátku dĺžku, sotva 70 minút, snímka veľmi rýchlo ubehne a tým pádom ani nestihne nudiť, práve naopak, navyše hlavná postava a predovšetkým triky dokážu udržiavať divákovu pozornosť od začiatku až do konca. Efekty, ktoré tu majú byť hlavnou atrakciou plnia svoju úlohu perfektne. Na jednej strane dokážu pobaviť (pohybujúca sa košeľa, bicykel, knihy alebo nohavice), ale na druhej strane zase ukazujú s akými originálnymi nápadmi dokázali už vtedy prísť (zapaľovanie cigarety a následný vydychujúci dym z nej, drhnutie šálom a následné naloženie do auta alebo keď povie, že po jedle musí hodinu počkať pokým nebude strávené). Z postáv je bezpochyby najzaujímavejšou hlavný hrdina. Síce ho po väčšinu deja nevidíme, ale práve tým púta na seba veľkú pozornosť, pretože jeho skutočný vzhľad je tak ako keby obostretý tajomstvom. Pre diváka má však ešte jeden význam, pretože určite každý si už aspoň raz v živote povedal, že by chcel byť aspoň na pár minút/hodín neviditeľný. A práve táto postava mu aspoň čiastočne ukáže, aké je to byť naozaj neviditeľným. Odhalí mu najmä akú psychickú záťaž to môže predstavovať a tiež aké sú negatívne stránky neviditeľnosti, keď si dotyčný môže robiť úplne všetko, čo ho napadne. Ostatné postavy tu doplácajú buď na málo priestoru (Cranley) alebo na svojich hereckých predstaviteľov, ktorí sú afektovaný (Flora), nevýrazný (Kemp), po prípade otravný (Jenny). Celkovo sa jedná o výborný sci-fi thriller, ktorý je vhodne doplnený prvkami drámy a okrem zábavy, v podobe trikov, ponúka aj pútavý príbeh. Zároveň podľa mňa ide jednoznačne nielen o najlepší režisérov počin, ale takisto aj o najlepší film zo všetkých 5 monštier tejto hororovej série.

HERCI

   Toto dielo je jeden z dobrých príkladov toho, kde hrá dôležitú úlohu hercova práca s hlasom. Charizmatický hlas je v takýchto prípadoch najdôležitejší. Na jednej strane preto, aby bol pre diváka pútavý a na druhej strane preto, aby dokázal vierohodne sprostredkovať rôzne emócie. Claude Rains to dokázal a v jeho prejave môžeme cítiť rôzne pocity, ktoré prežíva, ako napr. stres, hnev alebo škodoradosť. Išlo o jeho životnú úlohu, ktorá mu nielenže naštartovala kariéru a spravila z neho hviezdu, ale aj zásluhou samotného neviditeľného „monštra“ sa stala najznámejšou v jeho kariére. Z ďalších hercov vyčnieva iba Henry Travers, pretože ostatných, týka sa to najmä dua Gloria Stuart a William Harrigan, by bolo potrebné vymeniť za iných, skúsenejších hercov.


HODNOTENIE

87%


[1] Ďalšou spojitosťou medzi týmito dielami bolo to, že na nich, vrátane pokračovaní, pracoval maskér Jack P. Pierce, ktorý sa postaral o vzhľad jednotlivých monštier.
[2] Každé z týchto piatych diel dostalo niekoľko pokračovaní, avšak len jedinému z nich sa svojou kvalitou podarilo originálu nielen vyrovnať, ale dokonca ho aj prekonať. Išlo o Bride of Frankenstein (1935), ktorý častokrát býva označovaní za jeden z prvých snímkou vo filmovej histórii, ktorému sa to podarilo.
[3] To isté platí pre pokračovanie, kde režisér zašiel ešte ďalej, tým, že začal monštrum poľudšťovať a snažil sa ho vykresliť už nie ako vyslovene zápornú, ale skôr ako tragickú postavu.  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára