18. 10. 2015

Rashômon (1950)

   V roku 1950 uviedol japonský režisér Akira Kurosawa do kín hneď dve svoje snímky. Najprv, v apríli, to bola málo známa dráma Shûbun (1950), ktorá odhaľovala odvrátenú stranu novinárčiny. No a potom v auguste, to bolo práve toto, dnes už legendárne a prelomové dielo, s názvom Rashômon (1950).

STORY LINE

   Pre tohto režiséra, ktorý sa neskôr preslávil najmä svojimi samurajskými snímkami,[1] nešlo o prvé dielo z prostredia feudálneho Japonska a samurajov, keďže už predtým natočil dobrodružný thriller Tora no o wo fumu otokotachi (1945). Bol to však až Rashômon (1950), ktorý niesol typické znaky jeho neskorších samurajských filmov, ako napr. dobové kostýmy, pôsobivá výprava, prepracovaná choreografia akčný scén a nádherné exteriérové zábery (k nim sa potom pripojili ešte stovky komparzistov). Atmosféru a prostredie feudálneho Japonska sa režisérovi podarilo zachytiť veľmi hodnoverne, ale v tomto prípade to pre samotný príbeh to nie je až tak dôležité. Nejde totiž o klasický samurajský snímok, ale v prvom rade o drámu, ktorej dej by sa mohol pokojne odohrávať v akejkoľvek inej dobe, aj v súčasnosti, pretože by bol stále aktuálny. Jediný problém predstavujú iba prvky mysticizmu, ktoré pôsobia prirodzenejšie skôr v stredoveku než v dnešnej dobe. Rovnako ako Citizen Kane (1941) zmenil vo svojej dobe dovtedajšie rozprávanie,[2] tak aj Rashômon (1950) narušil formu rozprávania tým, že pohľad na jednu určitú udalosť sprostredkoval prostredníctvom viacerých postáv. Originálna forma rozprávania, ktorou bol tzv. rashomon effect, ako jej v 70-tych rokoch začali hovoriť, použili neskôr mnohé iné filmy.[3] Jedinečná forma rozprávania pritom dáva zabudnúť, že celý film sa odohráva v podstate len na troch miestach, a to brána Rashômon, les a nádvorie. Kurosawa však dokázal z minima vyťažiť maximum a natočiť originálnu a zároveň pútavú drámu. Opisy celej udalosti, ktoré tu jednotlivé postavy podávajú sa výrazne odlišujú a dokonca si vzájomne protirečia. Predstavuje sa tu niekoľko rôznych verzii a režisér necháva v podstate len na samotných divákoch, aby si na základe videného, urobili svoj vlastný názor. Kurosawa drží diváka neustále v napätí a ten si až do samotného konca bude klásť tieto otázky: „Ako to nakoniec celé v skutočnosti bolo?“ alebo „Kto z nich vlastne hovoril pravdu?“


   A práve hľadanie pravdy je ústrednou témou filmu. Rôzne verzie celej udalosti, ktoré nám jednotlivé postavy postupne predostierajú sú totiž opísané nespoľahlivými rozprávačmi, pretože svoje príbehy upravili tak, ako im to vyhovovalo. Niečo pridali, iné zase vynechali a vytvorili obraz o svojej osobe, ktorá síce zodpovedala ich predstavám, ale nie realite. Kurosawa tu rovnako, ako v iných svojich filmoch, vyjadruje rôzne životné múdrosti, ale na rozdiel od iných režisérov, vtedajšej doby alebo súčasnosti, ich nepodáva naivne alebo samoúčelne, ale takým prirodzeným spôsobom, že na diváka zapôsobia aj dnes, najmä, keď sú stále aktuálne. Dojem, že by tu forma prevyšovala obsah je dosť mylný. Po príbehovej stránke sa totiž jedná o dômyselne prepracovaný dej, ktorý je založený charakteroch postáv. Tie sa menia v závislosti na tom, kto momentálne celú situáciu opisuje. Vďaka necelej hodine a pol ide o svižné dielo, ktoré vôbec nenudí, práve naopak Kurosawa so svojou réžiou dokáže pútavo rozprávať a diváka vtiahnuť do deja až tak, že stratí pojem o čase, obzvlášť to platí pri mnohých jeho snímkach s minutážou dve hodiny a viac. Postavy sú tiež zaujímavo spracované a postupným odkrývaním ich príbehov si divák môže spraviť obraz o ich charakteroch. Najzaujímavejšia je však pre diváka najmä postava banditu Tajômaru. Za to vďačí najmä svoju hereckému predstaviteľovi, ktorý sa svojej úlohy zhostil bravúrne. Ostatné postavy sú síce v jeho tieni, ale tiež majú čo ponúknuť, či už ide o drevorubačova alebo manželský pár Masako a Takehiro. Výraznú slabinu by som v tejto snímke hľadal len veľmi ťažko, dokonca ani ten optimistický záver týkajúci sa mnícha a drevorubača, ktorý vyjadruje nádej, mi až tak nevadil. Celkovo môžem povedať, že Kurosawa natočil nadčasovú drámu, ktorá osloví aj dnešného diváka a zároveň je jedným z mála filmových príkladov toho, kde forma neprevyšuje obsah, ale obe sú si rovnocenné.

HERCI a HUDBA

   Ak by som mal vybrať tri najlepšie spolupráce medzi režisérom a hercom, tak duo Akira Kurosawa a Toshirô Mifune, stojace za celkovo 16 filmami, by tam rozhodne nechýbalo. Mifune podobne, ako v režisérovom neskoršom samurajskom diele Shichinin no samurai (1954), tak aj tu stvárnil postavu bláznivého, neohrabaného a smiešne vyzerajúceho „samuraja“. Mifune je pre mňa jedným z najlepších japonských hercov a potvrdil to aj tu, kde svojim výkonom úplne zatienil ostatných hereckých kolegov. Ostatní herci však majú tiež svoje nespochybniteľné kvality, najmä Takashi Shimura a Machiko Kyô tu podávajú solídne výkony, avšak za Mifunem trochu zaostávajú. Hudbu k filmu zložil Fumio Hayasaka. Kurosawa ho požiadal, aby pre scénu, keď Masako rozpráva svoju verziu, použil upravenú verziu skladby Boléro, ktorú v 20-tych rokoch skomponoval francúzsky skladateľ Maurice Ravel. Ostatné skladby obsahujú výrazné a tajomné prvky, ktoré vystihujú atmosféru príbehu a prostredie feudálneho Japonska.


HODNOTENIE

91%


[2] Priamočiare, chronologické rozprávanie nahradilo nelineárne, retrospektívne, ktoré predstavovali spomienky vo forme flashbackov.
[3] Jednalo sa o snímky ako napr. remake The Outrage (1964), ďalej potom The Woman in Question (1950), Courage Under Fire (1996), One Night at McCool's (2001) alebo Ying xiong (2002).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára