19. 10. 2015

Les diaboliques (1955)

   V roku 1955 vznikli vo Francúzsku dva významné noirové snímky. V apríli to bol Du rififi chez les hommes (1955), ale ešte predtým, v januári, išiel do kín práve Les diaboliques (1955).

STORY LINE

   Toto dielo sa síce zaraďuje k noirom filmom, ale nie je ich typickým predstaviteľom a aj žánrovo má bližšie skôr k mysterióznemu hororu a thrilleru než k noirom. Napriek tomu tu môžeme nájsť niekoľko prvkov, ktoré sú pre tento žáner charakteristické, ako napr. homme fatale (osudový muž),[1] hra so svetlom a tieňmi alebo beznádej nesúca sa celým filmom. Z tohto pohľadu by sa tak táto snímka dala začleniť do malej skupinky hororových noirov.[2] To, že režisér Les diaboliques (1955), Henri-Georges Clouzot, vedel vytvoriť pôsobivú atmosféru a pracovať s napätím, ukázal už predtým, keď natočil mysteriózny thriller Le corbeau (1943) a dobrodružný thriller Le salaire de la peur (1953). Výnimkou nie je ani táto snímka, ktorá oproti jeho predchádzajúcim dielam obsahuje ešte aj hororový nádych. Samotná téma dokonalej vraždy resp. zločinu už v tej dobe nebola ničím novým, keďže už predtým vznikli podobné snímky.[3] V prvej časti sa ešte jedná o „klasické“ zobrazenie plánovania a jeho následnú realizáciu. No potom v druhej polovici, keď už nastupujú hororovo-mysteriózne prvky, dostáva spracovanie tejto látky úplne iný, nový rozmer. Režisérovi sa podarilo vytvoriť výbornú komornú atmosféru, plnú napätia a tajomna. Clouzot dokáže držať diváka po celý čas v napätí a neustále sa pohráva s jeho očakávaniam tým, že mu predostiera hneď niekoľko možných vysvetlení.[4] Necháva ho v neistote až do záverečného, vo svojej dobe priam šokujúceho odhalenia,[5] ktoré podľa mňa dokáže trošku prekvapiť aj dnešného diváka. Tento zvrat je sám o sebe nečakaný a prekvapujúci, ale keď sa človek nad ním iba trošku zamyslí, tak do celého kontextu a najmä logiky príbehu veľmi nezapadá.[6]


   Po príbehovej stránke ide o dve rozdielne polovice a to nielen žánrovým zameraním, ale aj svojou kvalitou. Zatiaľ čo druhá časť v podstate nemá žiadnu chybu a výborne graduje až do samotného finále, tak tá prvá dopláca hlavne na menšiu rozťahanosť. Clouzot sa tu venuje charakterom postáv a vzťahmi medzi nimi, ale zaberá mu to trošku veľa času. Divák si však o tom dokáže spraviť obrázok už v priebehu úvodnej štvrťhodiny. Za výrazné slabiny teda považujem najmä prvú polovicu, ktorá je až príliš natiahnutá, no a ešte spomínaný zvrat, ktorým sem moc nepasuje. Každá z hlavného tria postáv je zaujímavou, obzvlášť to platí pre duo ženských hrdiniek, ktoré majú protikladné charaktery a výborne sa tak vzájomne dopĺňajú. Christina je krehká, zraniteľná a prenasledujú ju výčitky svedomia, zatiaľ čo Nicole pôsobí chladne, odmerane a dáva prednosť racionálnemu uvažovaniu. Michel ako cynický, krutý a vypočítavý človek, ktorý by si zaslúžil zomrieť. V charakteroch týchto postáv by sme však len veľmi ťažko hľadali nejakého slušného človeka, pretože každý z nich má svoju temnú stránku, u niekoho je to vidieť viac, u iného zase menej.[7] Z vedľajších postáv tu vyčnieva bývalí detektív Alfred Fichet, ktorý aj napriek tomu, že je v penzii dokazuje, že na svoju prácu ešte stále má. Celkovo ide o výborný noir s hororovým nádychom, ktorý potvrdzuje rozmanitosť tohto filmového žánru a jeho ťažkú definovateľnosť a zároveň je vhodným príkladom toho, že noirové snímky vedeli točiť aj v iných krajinách, než len v USA.

HERCI a HUDBA

   Véra Clouzot bola vo svojej úlohe veľmi presvedčivá a nerobilo jej problém zahrať ženu, ktorá je nešťastná v súkromnom živote, prenasledujú ju výčitky a ešte k tomu trpí aj zdravotnými problémami. Napriek tomu, že hrala len v troch filmoch, tak práve tu podala najlepší výkon. Je preto škoda, že zomrela tak skoro a nemala už možnosť ukázať svoj herecký talent. Simone Signoret sa taktiež do svojej úlohy náramne hodila a dokázala do nej vniesť chladnokrvnosť a rafinovanosť. Paul Meurisse bol takisto skvelou voľbou, pretože reprezentuje presne ten typ ľudí, ktorý navonok vyzerajú ako dobrák, ale v skutočnosti majú od nich veľmi ďaleko. Charles Vanel síce dostal veľmi málo priestoru, ale svojou charizmou dáva postave detektíva vyniknúť. Hudbu k filmu zložil Georges Van Parys, ale je tu v podstate zbytočný, pretože jeho skladby zaznejú iba pri úvodných a záverečných titulkoch. Pri dielach, ktoré nemajú žiadnu alebo v nich zaznie len minimum hudby, je to vždy rozporuplné. Na jednej totiž môže absencia hudby podporiť konkrétne scény, ale na druhej strane by ich s použitím skladieb mohla taktiež ešte viac zvýrazniť. V tomto prípade platí to isté, mnohé scény, najmä tie napínavé, tu fungujú bez hudby výborne, ale ktovie, či by nevyzneli ešte lepšie s jej použitím. Rozhodnutie režiséra, vzhľadom na úvodnú skladbu, ktorá v sebe skvele kombinuje prvky drámy, napätia a tajomna, sa preto zdá byť trochu na škodu. 


HODNOTENIE

83%


[1] Pre mnohé noirové filmy je síce príznačná femme fatale (osudová žena), ale v ženských noiroch, kde sú hlavnými hrdinkami ženy, ako napr. Mildred Pierce (1945) alebo Possessed (1947) vystupuje pre zmenu homme fatale (osudový muž).
[4] Nie je všetko len výplod fantázie hlavnej hrdinky, ktorú premohli jej výčitky? Skutočne sa mŕtvy prišiel pomstiť? Je tu ešte niekto ďalší, kto o všetkom vie?
[5] Z hľadiska filmovej histórie patrí záverečný dejový zvrat k tým najzásadnejším, rovnako ako tomu ten v prípade snímky Psycho (1960).
[6] Prečo si tak zbytočne komplikovať veci, keď by to šlo aj oveľa ľahšie? Nie nadarmo sa hovorí, že menej je niekedy viac a v tomto prípade to platí niekoľkonásobne.
[7] Mnohí ľudia tvrdia, že Alfred Hitchcock, ktorý mal záujem o réžiu, by to natočil omnoho lepšie než Clouzot, ale ja si to nemyslím. Najväčší problém totiž predstavovala americká cenzúra, ktorá by práve takto skazené charaktery hlavných postáv len veľmi ťažko akceptovala. Stačí ak, uvediem príklad z rovnakého roku, kedy bol režisér a scenárista Billy Wilder donútený prepísať príbeh svojej komédie The Seven Year Itch (1955), kde sa pôvodne hlavný hrdina mal dopustiť nevery.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára