1. 9. 2015

White Heat (1949)

   V 30-tych rokoch zažívali gangsterské filmy svoj boom[1], avšak v priebehu 40-tych rokov tento subžáner transformoval do noirových filmov, kde zostal až do konca 50-tych rokov. O jeho oživenie sa postarala až v druhej polovici 60-tych rokov snímka Bonnie and Clyde (1967). Túto viac ako 20-ročnú medzeru sa snažili vyplniť noirové gangsterky. Jednou z najlepších a zároveň najvýznamnejších z nich je práve White Heat (1949).

STORY LINE

   Raoul Walsh už predtým režíroval gangsterskú snímku The Roaring Twenties (1939), ktorá reflektovala postupne upadajúci záujem amerických filmových štúdii o tento subžáner na konci 30-tych rokov. O 2 roky neskôr natočil gangsterské dielo High Sierra (1941), ktoré už nieslo typické noirovské znaky a to isté platí aj v prípade White Heat (1949), avšak ten zachádza ešte ďalej. Tento film bol totiž jedným zo zlomových v noirovom žánri a zadefinoval jeho ďalšiu podobu v nasledujúcej dekáde, v 50-tych rokoch. Charakter ústrednej zápornej postavy nadobudol nový, hrozivejší rozmer. Ten zachádzal až do extrémov a tieto postavy tak boli vykresľované ako fanatici, psychopati a pod. Napriek tomu si však dokázali získať priazeň divákov a kritikov, za čo sa im dostalo statusu anti-hrdinov.[2] Zmena sa taktiež dotýkala zobrazovaného násilia. Vo svojej dobe išlo o veľmi odvážne a zároveň šokujúce scény násilia (napr. úvodná scéna lúpeže alebo záverečná scéna), na ktoré potom neskôr „nadviazali“ aj iné noirové snímky.[3] Podobe ako u iných noirov, ani tu nemožno povedať, že ide o samoúčelné scény, ale aj tu platí, že násilie vyplýva z charakterov a chovania postáv. Zároveň toto dielo možno označiť za nadčasové, pretože dokáže osloviť aj dnešného diváka a súčasnú žánrovú konkurenciu poľahky prevalcuje. Najväčšiu zásluhu má na tom samozrejme režisér, ktorý mal cit pre takýto typ filmov a vedel s nimi pracovať. Ani napriek takmer 2 hodinovej minutáži snímka ani na chvíľu nenudí. Po príbehovej stránke ide o film, ktorý v mnohom inšpiroval nasledujúce, či už gangsterské, heist movies alebo noirové diela (hlavnú postavu zase prevzali mnohé horory a thrillery). Dej ponúka na svoju dobu až prekvapivo detailný pohľad na to, ako vtedy fungovala a pracovala nielen polícia, ale aj zločinecké organizácie. Obzvlášť u polície sa človek nestačí čudovať nad tým, aké „vymoženosti“ a techniku mali a používali už v tej dobe. Režisér si dal záležať aj na akčných scénach, ktoré pôsobia realisticky. V príbehu nechýba ani množstvo dejových zvratov, ktoré celý film ešte viac obohacujú. Ani napriek takmer 2 hodinovej minutáži snímka takmer vôbec nenudí, práve naopak udržuje divákovu pozornosť od začiatku až do konca. Už úvodná scéna lúpeže nastavuje kvalitu film a jeho tempo vysoko a darí sa mu ho uchovávať po celý čas, až do veľkolepého finále. Postavám jasne dominuje Cody Jarrett, bezohľadný gangster s násilnícko-psychopatickými sklonmi, ktorý v nejednej scéne dokáže diváka prekvapiť a šokovať zároveň. Táto postava dodnes udivuje na svoju dobu až nezvykle veľkou psychologickou prepracovanosťou (napr. závislosť na matke). Dovolím si tvrdiť, že ide o jedného z najväčších zloduchov, aký sa kedy na plátne objavili. Verna Jarrett nie je typickou femme fatale, je síce správna mrcha, ale nehrá tu až tak dôležitú úlohu, ale za to je aspoň jediným príjemným spestrením tohto, takmer čisto mužského obsadenia. Ma Jarrett prekvapí svojim racionálnym uvažovaním a predvídavosťou. V podstate ona by sa dala považovať za mozog celej zločineckej bandy. Ďalšie postavy, ako napr. Hank Fallon resp. Vic Pardo, Big Ed Somers alebo Philip Evans sú taktiež zaujímavé, ale doplácajú na svojich hereckých predstaviteľov. Kvôli tomu nemá Cody Jarret dôstojného súpera. Celkovo ide o jeden z najlepších noirov, ktorý je na svoju dobu nesmierne brutálny, ale zároveň aj do detailov prepracovaný (dejovo a hlavnou postavou). Svojim svižným tempom, postavami a napätím obstojí aj dnes. Zároveň je to bezpochyby najlepší Walshov režisérsky počin.

HERCI

   James Cagney patril spolu s ďalšími hercami, ako napr. Edward G. Robinson a Paul Muni k tým, ktorých kariéru odštartovali gangsterské filmy na začiatku 30-tych rokov. Cagney už vtedy dokázal, že takéto typy úloh mu náramne sadli[4] a výnimkou nie je ani tento film, kde podal, podľa mňa, svoj najlepší výkon a celý film si doslova ukradol len pre seba. Potvrdil, že v tomto žánri patril medzi hereckú špičku a tentoraz dal svojej postave nový, ešte hrozivejší rozmer (napr. záchvaty alebo závislosť na matke). Virginia Mayo výborne stvárnila vypočítavú mrchu už vo Wylerovej dráme The Best Years of Our Lives (1946) a o tri roky neskôr, v tomto filme len potvrdila, že sa do takýchto úloh náramne hodí. Škoda, že po tomto filme už nedostala toľko zaujímavých úloh v nejakých ambicióznejších projektoch. Najmä v noiroch by sa určite pre ňu našlo využitie. Ostatní herci, s výnimkou Margaret Wycherly, sú tu doslova v Cagneyho tieni, o hercoch na strane zákona to platí trojnásobne, pretože im chýbajú charizmatickejší a výraznejší predstavitelia.


HODNOTENIE

91%
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára