21. 9. 2015

Los olvidados (1950)

   Luis Buñuel patrí medzi najznámejších a najvýznamnejších španielskych režisérov, ktorý ešte pred skončením Španielskej občianskej vojny (1936-1939) odišiel do USA, kde zostal až do roku 1946. Vtedy dostal možnosť natáčať v Mexiku a už nasledujúci rok mala premiéru jeho prvá mexická snímka, muzikál Gran Casino (1947). O dva roky neskôr nasledovala komédia El gran calavera (1949). No a v ďalšom roku natočil jedno zo svojich prvých veľkých mexických diel, ktorým bola práve dráma Los olvidados (1950).  

STORY LINE

   Sociálno-kritické drámy sa v mexickej kinematografii začínajú objavovať už v druhej polovici 30-tych rokov.[1] Jedným z prvých takýchto diel bola dráma Redes (1936), ktorá pojednávala o ťažkom živote chudobných rybárov v blízkosti mesta Veracruz.[2] Zaradiť by sa sem dal aj dokument The Forgotten Village (1941), za ktorým síce stáli Američania, ale natáčal sa v malej mexickej dedine, kde zobrazoval konflikt medzi prichádzajúcou modernizáciou a tradičnou kultúrou.[3] Dokonca aj samotný Buñuel mal so sociálno-kritickými snímkami osobné skúsenosti, keď ešte v Španielsku nakrútil krátkometrážny dokument Las Hurdes (1933), ktorý zachytáva život chudobných a izolovaných obyvateľov žijúcich v okolí mesta La Alberca. Los olvidados (1950) je síce hraný film, ale mohol by sa priradiť k vyššie spomínaným dokumentom, pretože je natočený polo-dokumentárnym štýlom (obsadenie nehercov, natáčanie v reálnych exteriéroch a snaha o čo najväčšiu autentickosť). Najväčšou zmenou oproti nim je to, že filmári sa tentoraz nemuseli vydať do menej rozvinutých resp. zaostalých regiónov, ale rozhodli sa ukázať odvrátenú stranu mnohých veľkomiest, o ktorej sa dovtedy príliš nehovorilo. Boli to chudobné a špinavé štvrte nachádzajúce sa nielen v hlavných, ale aj v iných veľkých mestách (v tomto prípade išlo o Mexico City, hlavné mesto Mexika). Mohlo by to evokovať dojem, že Buñuel tu postaví do kontrastu práve dve odlišné tváre jedného veľkomesta (čistota a špina alebo bohatstvo a chudoba), ale nie je tomu tak. Rovnako, ako vo svojom krátkometrážnom dokumente, tak aj v tomto prípade sa snaží čo najautentickejšie zachytiť každodenný život ľudí žijúcich v tomto prostredí. Ľudí, žijúcich v chudobe, živoriacich na okraji spoločnosti a prežívajúcich sotva zo dňa na deň. Svoju pozornosť zameriava aj ďalší, už vtedy závažný problém spoločnosti, ktorým bola vzrastajúca kriminalita u mládeže. Režisér sa tu sústreďuje na mladíkov, z ktorých mnohí sú ešte len deťmi a na to, čím všetkým si musia, už v tak skorom veku prejsť. Nejde však len o to, čomu sú vystavení, ale aj o to, čoho sú schopní resp. dohnaní svojim okolím. Situácia, ktorá tu panovala sa režisér snažil vykresliť bez akýchkoľvek príkras a vzhľadom na niekoľko scén a záver možno povedať, že aj dosť nekompromisne.[4] Zobrazenie týchto neutešených pomerov pochopiteľne väčšinu divákov v Mexiku šokovalo a vyvolalo vlnu odporu a negatívnych reakcii.[5] Po príbehovej stránke sa jedná o drámu postavenú na silnom príbehu, ktorý ohromí svojou otvorenosťou a neprestane udivovať nad tým, ako hodnoverne zachytáva realitu. Ostatne to uvádzajú aj úvodné titulky, podľa ktorých ide o skutočný príbeh. K silnému zážitku dopomáha aj vhodne zvolená minutáž, čítajúca necelých 80 minút, vďaka čomu film nenudí, ale práve naopak, veľmi rýchlo ubehne a neobsahuje takmer žiadne hluché miesta. Z postávam sú najzaujímavejšie najmä tri. Pedro balansujúci medzi slušným životom a životom kriminálnika. Jaibo ako vodca party mladých chuligánov pre ktorého existuje už len jedna cesta. No a je to Pedrova matka, ktorá pre syna nemá pochopenie, je voči nemu ľahostajná a čo je najdôležitejšie neprejavuje mu svoju lásku, tak ako by mala. Jedinou výraznou slabinou je vedľajšia dejová linka slepca a opusteného chlapca, ktorá pre samotný príbeh nie je podstatná a navyše v druhej polovicu sa jej nevenuje dostatočná pozornosť ako tomu bolo v prvej časti. Celkovo ide o výbornú drámu, ktorá neťaží len z originálneho príbehu a tém, ktorým, ale aj z polo-dokumentárneho štýlu a zručnej réžie. Nadčasové dielo, ktoré inšpirovalo množstvo iných, podobných snímok,[6] má potenciál osloviť aj dnešného diváka, pretože predstavuje reálnym obraz v mnohých juhoamerických krajinách. Za tých 65 rokov sa tam takmer nič nezmenilo, snáď len s výnimkou toho, že sa zväčšila chudoba a vzrástla kriminalita mladistvých. Buñuel je všeobecne známy ako tvorca mnohých surrealistických diel.[7] Z tohto dôvodu, ak niekomu surrealizmus nevyhovuje, tak sa nemusí obávať, pretože v tejto snímke sa nachádza iba v jednej scéne, ktorou je snová sekvencia.

HERCI

   Pre mnohých mladých hercov, ako napr. Alfonso Mejía (Pedro) a týka sa to aj ostatných členov gangu, išlo o ich herecký debut. Práve obsadenie začínajúcich a menej známych hercov prispieva k väčšej autentickosti a napomáha tak polo-dokumentárnemu štýlu. Každý z mladých hercov pôsobí vo svojej úlohe veľmi prirodzene a podáva solídny výkon, (to isté platí aj v prípade dospelých). Mladí herci navyše pri stvárnení svojich postáv určite využili aj svoje vlastné skúsenosti a zážitky.


HODNOTENIE

90%


[1] Vo svetovej kinematografii sa s takýmito dielami stretávame hromadne až od druhej polovice 40-tych rokov a vznikali prevažne v Taliansku, kde súviseli s koncom Druhej svetovej vojny a s tým spojením nástupom neorealizmu vo filmovej tvorbe.
[2] Režisérmi tejto snímky boli Emilio Gómez Muriel a Fred Zinnemann. Pre oboch išlo o celovečerný debut. Zinnemann, pôvodom Rakúšan, sa v 50-tych rokoch stal úspešným americkým režisérom.     
[3] Scenár k tomuto dokumentu napísal významný americký spisovateľ John Steinbeck.
[4] To však nevyhovovalo predstaviteľom mexickej cenzúry, ktorí režiséra prinútili natočiť alternatívny koniec, označený ako „happy ending“. Buñuel ho síce nakrútil, ale do výslednej podoby sa nedostal, čo zdôvodňoval tým, že chcel divákom ukázať veci tak, ako ich on sám v Mexiku videl. 
[5] Buñuel to ale nezažil po prvý krát, stretával sa s tým už od uvedenia svojho prvého celovečerného filmu, drámy L'âge d'or (1930) a zostalo mu to počas celej jeho kariéry. Rád totiž porušoval mnohé vtedajšie tabu, keď sa vo svojich snímkach venoval rôznym náboženským a spoločenským témam. Uvedenie mnohých jeho diel vyvolalo kontroverzie, sprevádzané odsúdeným jeho osoby a zakázaným samotného filmu.
[6] Práve témy chudoby a násilia mladistvých budú v budúcnosti rezonovať v latinsko-americkej tvorbe, najmä brazílskej a dajú vzniknúť mnohým drámam, ako napr. Rio 40 Graus (1955), Vidas Secas (1963), Cidade de Deus (2002) alebo Tropa de Elite (2007). 
[7] Ide o krátkometrážny Un chien andalou (1929) a celovečerné filmy ako napr. L'âge d'or (1930), El ángel exterminador (1962), Le charme discret de la bourgeoisie (1972) alebo Le fantôme de la liberté (1974).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára