14. 9. 2015

Jungfrukällan (1960)

   V roku 1960 mali premiéru v kinách hneď dva filmy Ingmara Bergmana, ktorý patrí medzi najznámejších a zároveň najvýznamnejších švédskych režisérov. V októbri to bola fantasy komédia Djävulens öga (1960), avšak ešte predtým, vo februári, to bola práve táto dráma, Jungfrukällan (1960).

STORY LINE

   Bergman už predtým vo svojich dielach dokázal výborne znázorniť atmosféru, prostredie a hlavne spoločnosť v novoveku a v stredoveku.[1] Výnimkou nie je ani táto snímka, kde sa mu, rovnako ako u Det sjunde inseglet (1957), podarilo vytvoriť hodnoverný obraz stredovekého Švédska. Tentoraz sa však režisér nepúšťa do ťažkých filozofických tém a úvah, nie sú tu prítomné ani fantasy prvky a taktiež ani žiadne obrazy a výjavy. Temné, až depresívne prostredie stredoveku plného náboženského fanatizmu, morovej epidémie, špiny a hlavne všadeprítomnej smrti, vystriedala nádherná príroda, kde leží jedna odľahlá usadlosť žijúca si svojim vlastným životom. Bergman tu kladie do kontrastu hneď niekoľko vecí. V prvom rade je to nevinnosť (neskazenosť) a zlo (hriech). Netýka sa to však len Karin a pastierov, ale dalo by sa to použiť aj na všetkých obyvateľov usadlosti, ktorý si spokojne žili vo svojom vlastnom a izolovanom svete až do jedného dňa, kedy bola táto „idylka“ narušená a jej členovia musia čeliť ťažkej skúške, keď zlo sa nachádza priamo v ich vlastnom dome. Ďalej tu stavia do kontrastu vieru človeka a jej dodržiavanie. Silne veriaca rodina, týka sa to najmä postavy Töreho, je postavená pred ťažkú skúšku. Má sa riadiť prikázaniami a odpustiť alebo ich porušiť a pomstiť sa. No a v neposlednom rade je to kontrast spravodlivosti a pomsty. Po príbehovej stránke sa jedná o psychologickú drámu postavenú hlavne na dialógoch a postavách. Divákovi je tu predkladaných množstvo otázok, týkajúcich sa najmä morálky, pomsty a viery. Stredovek je tu doslova cítiť z každého záberu. Každodenný život a spoločenské pomery, ktoré v tomto období panovali sú tu vykreslené veľmi hodnoverne. Mimochodom toto dielo inšpirovalo v nasledujúcej dekáde, ale aj neskôr, množstvo iných snímok a to nielen tých amerických.[2] Postavám dominuje hlavne Töre, ktorý už na prvý pohľad vzbudzuje rešpekt. Väčší priestor táto postava dostane až v druhej polovici a je zaujímavé sledovať ako sa vyrovnáva so vzniknutou situáciou. Märeta ako milujúca a starostlivá matka, možno až príliš, čo si potom dáva aj za vinu. Škodoradostná a závidiaca Ingeri, avšak svoju nečinnosť a slabosť si bude vyčítať už do konca života. No a samozrejme Karin stelesňujúca čistotu, krásu a radosť zo života. Film zaujme taktiež aj svojou vizuálnou stránkou, ktorú tvoria nádherné zábery, najmä exteriérových scén, za ktorými nestál nik iný, než Bergmanov dvorný kameraman Sven Nykvist. Výraznou slabinou je pomerne priamočiary príbeh, ktorý ale aspoň čiastočne vynahradzuje pomerne vhodne zvolená minutáž, čítajúca necelých 90 minút. Celkovo ide o výbornú psychologickú drámu, ktorú zároveň možno označiť za jedno z tých najprístupnejších Bergmanových diel. Ak chce niekto začať s týmto režisérom, tak najvhodnejšou voľbou bude, ak si vyberie buď toto dielo alebo potom nejakú z jeho snímok zo 40-tych a prvej polovice 50-tych rokov.     

HERCI a HUDBA

   Podobne ako u mnohých Bergmanových filmov, tak aj tu sa objavilo niekoľko hercov s ktorým už predtým, ale ešte aj potom neskôr spolupracoval.[3] Max von Sydow hral, rovnako ako 5 rokov predtým Toshirô Mifune v dráme Ikimono no kiroku (1955), postavu o niekoľko desiatok rokov staršiu. V oboch prípadoch išlo o výborne zahrané úlohy. Sydow, v tej dobe ešte len ako 30 ročný, ju zahral veľmi presvedčivo a pôsobil v nej úplne prirodzene. Trošku je škoda, že svoje herecké umenie môže viac predviesť až v druhej časti, kde jeho postava dostane viac priestoru. Napriek tomu, že ostatní herci podávajú kvalitné výkony, tak je to práve on, kto tu ponúkol najlepší výkon. Birgitta Pettersson bola taktiež výbornou režisérovou voľbou, okrem toho, že je krásna, tak zároveň z nej tá nevinnosť a neskazenosť priam vyžaruje. Gunnel Lindblom bola vo svojej úlohe taktiež presvedčivá, obzvlášť v prvej časti. Ostatní herci boli taktiež vhodne obsadení, či už ide o matku, ktorú stvárnila Birgitta Valberg alebo o trio pastierov. Hudbu k filmu zložil Erik Nordgren. Napriek tomu, že vo filme zaznie iba zopár inštrumentálnych skladieb, tak sa mu v nich podarilo vystihnúť tú správnu atmosféru stredoveku, pričom pri ich komponovaní boli použité dobové hudobné nástroje. Za pozornosť však stojí aj pieseň, ktorú si spieva Birgitta Pettersson počas svojej cesty.


HODNOTENIE

84%


[2] Jednalo sa najmä o tri filmové žánre a to: akčný - napr. Shurayukihime (1973), horor - napr. The Last House on the Left (1972) a thriller - Death Wish (1974). Vo všetkých týchto troch menovaných žánroch sa však prirodzene upustilo od veľkej psychologickej prepracovanosti, či už príbehu alebo postáv a dôležitú úlohu tu totiž zohrával len samotný akt pomsty.
[3] Konkrétne je to Max von Sydow, Gunnel Lindblom alebo Axel Düberg.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára