7. 9. 2015

Die Brücke (1959)

   Už necelý rok po skončení Druhej svetovej vojny mala v Nemecku premiéru dráma s názvom Die Mörder sind unter uns (1946), v ktorom sa Nemci snažili vysporiadať so svojou nedávnou minulosťou. V rovnakom trende sa pokračovalo aj v nasledujúcej dekáde, či už v thrilleroch, napr. Nachts, wenn der Teufel kam (1957) alebo životopisných snímkach, napr. Canaris (1954). Najviac sa to prejavilo vo vojnových dielach z ktorých najznámejším je práve Die Brücke (1959).

STORY LINE

   Deti a vojna je tematika, ktorá sa vo vojnových filmoch objavuje už od konca Druhej svetovej vojny. V dielach ako napr. Sciuscià (1946), Germania anno zero (1948), The Search (1948) čelia detskí hrdinovia následkom Druhej svetovej vojny a snažia sa s nimi vysporiadať. Jeux interdits (1952) alebo The Diary of Anne Frank (1959) sa síce odohrávajú počas vojny, ale deti sú jej hrôzami vystavené z pozície civilistov. Die Brücke (1959) je tak jedna z prvých snímok, ktorá zobrazuje deti ako vojakov. Príbehovo je táto snímka podobná inému, staršiemu protivojnovému dielu, All Quiet on the Western Front (1930), kde taktiež môžeme sledovať skupinu mladíkov, síce o trošku starších, ale v oboch prípadoch ich prvotné nadšenie ohľadom zapojenia sa do vojny, neskôr vystrieda nemilosrdné vytriezvenie. V určitom slova zmysle by sa tak tento nemecký film mohol pokladať za jeho akúsi aktualizovanú a modernejšiu verziu (vymenilo sa len bojisko Prvej svetovej za Druhú svetovú), ale treba povedať, že aj tento film má svoje nepopierateľné kvality. Tie spočívajú v tom, ako sa Nemci resp. autori dokázali vyrovnať so svoju nacistickou a vojnovou minulosťou. Atmosféru vtedajšej doby, ale predovšetkým pomery panujúce v nemeckej spoločnosti sa podarilo zobraziť veľmi autenticky. Blížiaci sa koniec vojny, boj do posledného muža, fanatizmus, nacistická propaganda, viera v konečné víťazstvo alebo  tzv. Volkssturm,[1] to je iba zopár dôležitých tém, na ktoré sa tu zameriava pozornosť. O réžiu sa postaral Bernhard Wicki, pôvodom Rakúšan, pre ktorého to bol iba jeho druhý filmový počin, predtým režíroval len drámu Warum sind sie gegen uns? (1958). Wicki ukázal, že vojnová tematika mu nebude cudzia, práve naopak okrem pôsobivých akčných scén, vie pracovať aj s príbehom a postavami, vďaka čomu dokázal vytvoriť silnú drámu.[2] Taktiež je tu cítiť snaha o autentickosť, či už v podobe obsadenia hercov alebo nakrútenie akčných sekvencii. Pokiaľ ide o príbeh, tak ide o výborný mix drámy a vojnového filmu. Zároveň sa však jedná aj o akúsi mozaiku príbehov a osudov jednotlivých chlapcov. V prvej časti sa jedná hlavne o drámu, ktorá predostiera pohľad na to, ako to v nemeckej spoločnosti vyzeralo na konci vojny. V druhej časti zase dostane priestor vojna, jej hrôzy a nezmyselnosť. Vhodne je zvolená aj minutáž, čítajúca necelých 100 minút, ktorá dej zbytočne nenaťahuje a vďaka tomu film pomerne rýchlo ubehne. Nuda nehrozí a nevyskytujú sa tu ani hluché miesta. Jedinou výraznou slabinou je väčšia práca s emóciami, tie nastupujú až v poslednej 20-minútovke. Z mnohých scén predtým sa však dalo dostať viac oveľa emócii (napr. večer pred narukovaním alebo stretnutie s veteránmi). Čo sa týka postáv, tak toto dielo je vcelku jedinečné, pretože nepoznám snímku, kde by pri toľkých hlavných postavách, je ich tu až 7, by boli všetky pre diváka zaujímavé. Vždy sa totiž nájde minimálne jedna, ktorá nedokáže osloviť. Tu také niečo nehrozí, nie sú tu vyložené výrazné, ale ani vyložené nevýrazné postavy, pretože každý z chlapcov má iný charakter, pochádzajú z rôznych rodín, nehovoriac o ich spoločenskom postavení. Práve tieto odlišnosti ich robia nielen jedinečnými, ale zároveň tým aj reprezentujú rôzne druhy vtedajšej nemeckej spoločnosti. Celkovo ide o výbornú vojnovú drámu, ktorá je na nemecké filmové pomery, aké v 50-tych rokoch panovali,[3] perfektne zvládnutá, nielen po technickej stránke, ale aj dejovo a postavami.

HERCI a HUDBA

   Pre viac ako polovicu z mladých hercov, ktorí boli do filmu obsadení išlo o ich debut. Hodnotiť teda nejaké výkony tu nemá až tak zmysel, najmä preto, že nikto z nich tu vyložene neprehráva, ale práve naopak pôsobia vo svojich úlohách veľmi prirodzene a práve to prispieva k väčšej autentickosti filmu ako takého. Prekvapí určite to, že aj do vedľajších úloh, či už ide o rodičov, učiteľa alebo vojenských veliteľov, boli taktiež obsadení pomerne neznámy herci, ktorí ich tiež zvládli so cťou. Hudbu k filmu zložil Hans-Martin Majewski a po pravde tu ani nemusel byť, pretože je tu úplne zbytočný. Hudba tu totiž zaznie len na veľmi málo miestach, navyše veľmi krátko na pár sekúnd a ešte k tomu je aj nevýrazná.


HODNOTENIE

84%


[1] Volkssturm alebo nemecká ľudová domobrana boli jednotky, ktoré tvorili civilné osoby, muži vo veku od 16 do 60 rokov. Volkssturm formálne vznikli na jeseň 1944 a ich úlohou bolo obraňovať dôležité pozície v zázemí (napr. opevnenia alebo železnice), avšak už v januári 1945 boli tieto jednotky vyslané na frontu do prvých línii alebo k obrane miest. 
[2] Práve kvôli tomuto filmu si ho neskôr Američania vybrali a bol jedným zo štyroch režisérov vojnového eposu The Longest Day (1962) o vylodení Spojencov vo Francúzsku, kde mal na starosti nemecké sekvencie, ktoré sú dodnes jednou z najlepších zložiek tohto snímku.
[3] Tu treba poznamenať, že nemecká kinematografia patrila v priebehu 20-tych a začiatkom 30-tych rokov spolu s americkou medzi tie najrozvinutejšie. Nemecko bolo v tom období filmovým centrom Európy, čoho dôkazom boli aj filmové ateliéry, ktoré vtedy patrili medzi najväčšie a technicky najvyspelejšie. Metropolis (1927), Die weiße Hölle vom Piz Palü (1929), Der blaue Engel (1930) alebo M (1931) to je len zopár výborných kúskov, ktoré v tejto dobe vznikli. Nástup nacizmu ďalší vývoj nemeckej kinematografie výrazne pozmenil, keďže dovtedy hrané snímky vystriedali dokumentárne a propagandistické diela. Po vojne sa nemecká kinematografia nachádzala v úplných troskách a na jej postupnej obnove sa začalo pracovať práve v priebehu 50-tych rokov.  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára