13. 8. 2015

The Night of the Hunter (1955)

   Charles Laughton je známy len ako herec, avšak počas svojho života si dvakrát sadol aj na režisérsku stoličku. Prvý raz to bolo u mysteriózneho thrilleru The Man on the Eiffel Tower (1949), ktorý iba spolurežíroval.[1] Jeho prvým a zároveň aj tým posledným samostatným režisérskym počinom tak bol práve The Night of the Hunter (1955).

STORY LINE

   Americké noirové snímky v 50-tych rokoch začali postupne zachádzať až do extrémov. A to v podobe netradičnej dejovej zápletky[2], nejednoznačnej hlavnej postavy[3], vizuálu[4] alebo zobrazovaniu násilia.[5] V tomto prípade okrem násilia hrá dôležitejšiu úlohu najmä uchopenie príbehu. Celý dej totiž pôsobí dojmom, ako keby bol rozdelený do dvoch odlišných polovíc, ktoré majú nielen odlišné spracovanie, ale dokonca tu možno hovoriť aj o odlišných filmových žánroch. Zatiaľ čo prvá časť by sa dala charakterizovať ako napínavý krimi thriller, tak tá druhá pôsobí ako mix thrilleru a rozprávky. Toto rozdelenie, ale nemá žiadny vplyv na dej a po celý čas sa jedná o jeden a ten istý príbeh, akurát, že sa trošku pozmenia žánre. Temnú, miestami až hororovú atmosféru si snímka zachováva po celý čas a s pribúdajúcimi minútami postupne čoraz viac graduje. V prvej časti sa o ňu postará predovšetkým hlavná postava, ku ktorej sa v druhej časti pripájajú aj pre noirové snímky typické vizuálne prvky, či už v podobe toho, že sa odohráva výlučne v noci alebo hrou so svetlom a tieňmi. Svoju úlohu tu zohráva aj to, že dej je zasadený do obdobia 30-tych rokov, kedy v USA (a vo väčšine sveta) panovala Veľká hospodárska kríza, z čoho potom pramenila depresia, ba až frustrácia obyvateľov a mnohé rodiny sa ocitli bez domova. Tieto ťažké časy sú reflektované aj tu, v podobe motívu lúpeže alebo keď detskí hrdinovia stretnú iné deti, ktoré žobrú jedlo. Spracovanie prvej časti sa nesie v duchu vtedajších noirov, ktoré nemali problém s vykreslením záporných postáv alebo so zobrazením násilia. Charaktery záporných postáv dosahovali krajné hranice a boli predstavené ako fanatici, psychopati a pod., avšak zároveň im dávali status anti-hrdinov.[6] To sa týka aj tohto diela a hlavnej postavy menom Harry Powell. S tým súvisí aj spomínané násilie, ktoré sa tu dotýka žien, ale vystavené sú mú hlavne deti. Nemožno tvrdiť, že v scénach ako napr. auto pod vodou alebo Powell snažiaci sa nožom zabiť Johna, ide o samoúčelné násilie, pretože to vyplýva z charakteru hlavnej postavy. Druhou časťou, chcel režisér vzdať poctu nemeckým expresionistickým dielam z 20-tych rokov a preto si v nej zakladá na estetike, vizuálnych prvkoch (spomínaná hra so svetlom a tieňmi) a nechýbajú tu ani rôzne obrazy a výjavy (napr. zvieratá sledujúce plavbu detí alebo silueta hlavnej postavy prenasledujúca deti). Práve tie dávajú tomuto snímku hororový nádych.


   O ten rozprávkový sa zase postarajú dve postavy dospelých, pričom jeden z nich reprezentuje dobre a druhý naopak zlo. Spolu bojujú resp. súperia o deti, ktoré predstavujú nevinnosť a neskazenosť. Zápletka celého filmu je síce jednoduchá a priamočiara, ale nechýba jej zopár nečakaných  dejových zvratov. Plusom je taktiež primeraná minutáž, čítajúca 90 minút. Film tým pádom nezačne nudiť a vďaka hlavnej postave vlastne ani nebude. Čo sa týka postáv, tak Harry Powell je bezpochyby jednou z najlepších záporných postáv, aké sa kedy na filmovom plátne objavili. Právom vzbudzuje des, až hrôzu, obzvlášť pri prenasledovaní detí nadobúda jeho charakter priam hororové obrysy nezastaviteľného psychopata, ktorý ide za svojim cieľom. Táto postava do bodky splňuje, že to najväčšie zlo je častokrát neviditeľné a skryté. Navyše ju možno považovať za akúsi „kultúrno-módnu“ ikonu, ktorou sa potom inšpirovali nielen filmári v mnohých iných filmoch, ale aj obyčajní ľudia a to vďaka jeho tetovaniam na rukách v podobe slov „HATE“ a „LOVE“. Willa Harper je zaujímavá postava, len škoda, že nedostala viac priestor a aj ten prerod z trošku hanblivej a naivnej ženy na náboženskú fanatičku mi prišiel dosť urýchlený. Rachel Cooper je myslím viac než solídnou protiváhou Powella. Berie život tak ako je a nerobí si ťažkú hlavu z problémov, pretože vždy môže byť aj horšie. Za to si však veľmi rada doberá iných ľudí (napr. mladí pár zaľúbencov) a na rozdiel od Powella nie je pokrytecká. Pokiaľ ide o detských hrdinov, tak tam to závisí od pohľadu konkrétneho diváka, niekomu ich postavu môžu prísť otravné, inému zase roztomilé. U mňa je to niekde v strede, nevadili mi, ale neprišli mi ani zaujímavé. Úplne zbytočnou mi prišla postava Birdieho Steptoea, ktorý pre dej nemá žiadny význam a ani jeho dejová linka nie je pútavou. Laughton svojou snímkou dokázal, že nebol len kvalitným hercom, ale mal aj režisérske nadanie, najmä čo sa to týkalo jeho práce s príbehom, postavami a vizuálom. Z tohto dôvodu určite zamrzí ten fakt, že vtedajší neúspech tohto filmu, ako u divákov, tak aj u kritikov, ho odradil od ďalšieho režírovania, pretože schopnosti a talent na to rozhodne mal. Celkovo ide o výborný noir, ktorý len dokazuje rozmanitosť tohto žánru a jeho ťažkú definovateľnosť, pretože to, čo platí pre 10 noirov, tak nemusí zase pre iných 10.


HERCI a HUDBA

   Robert Mitchum sa náramne hodil do úloh drsných mužov a záporákov.[7] To platí aj v tomto prípade, kde podľa mňa predviedol najlepší herecký výkon vo svojej kariére. Za ten vďačí nielen svojej charizme, ale aj tomu, ako uveriteľne dokázal stvárniť muža dvoch tvárí, ktorý sa na verejnosti pretvaruje ako zbožný človek, ale v súkromí ukazuje svoj skutočných charakter. Mitchum si v podstate celý film ukradol len pre seba a kvôli nemu získala jeho postava status anti-hrdinu, ktorému väčšina divákov bude fandiť. Svojim stvárnením taktiež v podstate zadefinoval podobné postavy, aké sa objavili neskôr v mnohých ďalších filmov, najmä v rôznych hororoch a thrilleroch. Shelley Winters zahrala dobre, ale nedostala toľko priestoru, aby sa jej výkon mohol naplno prejaviť. Obsadením herečky Lillian Gish režisér vzdal hold starým nemým filmom. Myslím si, že z vedľajších postáv tu síce zahrala najlepšie, ale napriek tomu sa Mitchumovi len veľmi ťažko môže rovnať. Hlavní detskí herci Billy Chapin a Sally Jane Bruce podali celkom slušný výkon. Hudbu k filmu zložil Walter Schumann. Za pozornosť stojí predovšetkým úvodná hlavná téma, ktorá perfektne vystihuje celý film a napovedá, v akom duchu sa bude niesť (viď. prvé video). Podobne ako celá snímka, tak aj táto skladba je rozdelená do dvoch častí, kde zo začiatku sa nesie v znepokojivých, až hororových tónoch, ale tie sa vzápätí zmenia na pokojnejšie, rozprávkové motívy v podobe detskej uspávanky. Jednou z najlepších scén tohto filmu je keď Mitchumova postava začne spievať Leaning on the Everlasting Arms a neskôr sa k nemu pripojí aj Gish (viď. druhé video). Táto scéna navyše perfektne vystihuje celú atmosféru snímky a zároveň vytvára napätie pre záverečnú konfrontáciu dobra a zla. 


HODNOTENIE

87%


[1] Ďalšími režisérmi tohto snímku boli Irving Allen a Burgess Meredith.
[2] Napr. apokalyptický noir Kiss Me Deadly (1955).
[3] Napr. hlavný hrdina v noire Pickup on South Street (1953).
[4] Napr. low key štýl (ide o osvetlenie scény s prevahou tmavých tónov a vysokým kontrastom medzi svetlom a tieňom) použitý v noire The Big Combo (1955).
[5] Napr. násilie na ženách v noire The Big Heat (1953).
[6] Napr. noirový záporný hrdina v Strangers on a Train (1951) alebo v Suddenly (1954).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára