6. 8. 2015

Cash on Demand (1961)

   Britská produkčná spoločnosť Hammer Films zažívala obdobie svojej najväčšej slávy od konca 50-tych až do začiatku 70-tych rokov. Za to vďačí najmä svojim úspešným hororom[1] a psycho-thrillerom.[2] O tom, že štúdio Hammer sa dokázalo presadiť aj v iných žánroch svedčí aj tento film, krimi thriller Cash on Demand (1961).   

STORY LINE

   Na miesto rôznych hororových monštier a psychopatov nám tak Hammer naservíroval napínavý krimi thriller, ktorý spadá aj do subžánru tzv. heist movies. Filmy zaoberajúce sa rôznymi krádežami sa dodnes držia pravidiel stanovených v noire The Asphalt Jungle (1950), kde sa celý dej odohráva v troch dejstvách: 1. príprava na lúpež, zahrňujúca nábor členov, rozdelenie úloh, obhliadka miesta činu a zabezpečovacích systémov, po prípade aj skúšku na nečisto; 2. samotný priebeh krádeže a 3. udalosti po lúpeži, pozostávajúce z úteku, rozdelenia koristi a nečakaných zvratov (napr. zrada, nehoda alebo osud). Túto dejovú schému potom do dokonalosti doviedli ďalšie dve noirové diela, francúzsky Du rififi chez les hommes (1955) a americký The Killing (1956). U filmu Cash on Demand (1961), možno hovoriť, že túto zaužívanú schému porušuje a zároveň ju aj predostiera z úplne opačného pohľadu než bolo dovtedy bežné. Narúša ju tým, že prvý (príprava) a tretí (udalosti po) bod tu absentujú, príbeh sa totiž výlučne zameriava len na samotný akt. Opačný pohľad znamená, že divák nesleduje celé dianie len z pohľadu zlodejov, ale tentokrát sa príbeh zameriava hlavne na tých, ktorých okrádajú (v tomto prípade je to riaditeľ banky). Na vytvorenie napínavej atmosféry si film vystačí s minimom. Celý príbeh sa odohráva výlučne len v interiéroch, ktorých tvorí zopár miestností. Dej sa točí iba okolo dvoch postáv a dôležitú úlohu tu hrajú perfektné dialógy. V podstate sa jedná o konverzačku, ktorá svoju napínavú atmosféru buduje a zakladá na malom priestore, vsádza na interakciu hlavných postáv a premyslený scenár, ktorý dokáže diváka prekvapiť tým, ako je do detailov prepracovaný. Vďaka tomu je potom nielen celé dianie, ale aj jednanie postáv ľahko uveriteľné a tiež pochopiteľné. Film drží divákovu pozornosť od začiatku až do samotného konca a to nielen vďaka napätiu a rafinovanému plánu, ale aj kvôli obom hlavným postavám. Obe sa nachádzajú na opačných stranách a svojou vzájomnou konfrontáciou sa postarajú o to, že tento film nie je iba krimi thrillerom, ale obsahuje aj prvky drámy. Tá nepramení len z toho, že hlavná postava je tu vystavená ťažkej skúške, najmä po psychickej stránke, ale aj z toho, že musí čeliť svojim charakterovým chybám. Obe hlavné postavy sú výborne napísané, či už Fordyce alebo Hepburn, u oboch platí, že majú rozdielne povahové vlastnosti, vďaka čomu sú ideálnymi protikladmi a najmä Fordyce si tu prejde vývojom svojho charakteru. Myslím si, že pre diváka sú atraktívny obaja. Je totiž zaujímavé sledovať ako sa Fordyce, vzhľadom na svoj charakter, vyrovnáva so situáciou, do ktorej bol doslova vhodený. Myslím, že scéna s kombináciou v trezore je viac než veľavravná. Hepburn si zase divákovu pozornosť získa svojim geniálnym plánom a už len kvôli tomu mu každý musí fandiť. Vedľajšie postavy toho nemajú čo ponúknuť, ale ani tu nevadia. Minutáž čítajúca necelú hodinu a pol je zase zárukou toho, že snímka veľmi rýchlo ubehne, pričom ani na chvíľu nenudí. Je priam zarážajúce, že takýto kvalitný snímok natočil režisér, ktorý dovtedy, ale ani potom nedokázal nadviazať na tento svoj počin. Quentin Lawrence totiž prevažnú časť svojej kariéry venoval réžii nie príliš úspešných a známych televíznych seriálov. Bola veľká škoda, že štúdio Hammer nedokázalo využiť jeho talent aj u iných svojich filmových projektoch. Jedinou výraznou slabinou je podľa mňa miestami až príliš unáhlený záver s ktorým sa dalo trošku viac popracovať. Celkovo ide o výborný film, dokonca by som povedal, že jeden z najlepších od štúdia Hammer a zároveň je toto dielo dôkazom, že kvalitné heist movies sa v 60-tych rokoch netočili len v USA,[3] ale aj vo Veľkej Británii.[4]            

HERCI a HUDBA

   Jedným z charakteristických znakov filmov štúdia Hammer bolo to, že do ich hlavných úloh často obsadzovali tých istých hercov. Jednými z nich boli aj hlavní predstavitelia tohto snímku Peter Cushing a André Morell.[5] Cushing svojim výkon potvrdil, že okrem statusu hororovej legendy vtedajšej doby, sa dokázal uplatniť aj v iných filmových žánroch a u iných typoch postáv. Je totiž zaujímavé sledovať zmenu jeho správania a práve on to podal uveriteľným spôsobom, že v niektorých vypätých situáciách sa divák dokáže do jeho postavy vcítiť a pochopiť ju. Morell tu taktiež podáva kvalitný výkon a stvárnením svojej postavy dáva „povolaniu“ bankového lupiča nový význam, než tomu bolo dovtedy bežné. Ostatní herci nedostali veľa priestoru, takže nedostali ani možnosť nejako vyniknúť alebo naopak sklamať. Hudbu k filmu zložil Wilfred Josephs. Tu však za zmienku stojí len úvodná, znepokojivá skladba, pretože hudbu sa tu potom už nevyskytuje až do záverečných titulkov. Absencia hudby síce pomáha atmosfére filmu, ale myslím si, že aspoň v niektorých scénach mala byť, aby podporila emócie.


HODNOTENIE

82%


[1] The Curse of Frankenstein (1957), Dracula (1958) a The Mummy (1959) práve tieto tri filmy odštartovali úspech štúdia Hammer. Neskôr tieto snímky dostali niekoľko pokračovaní. Ďalšími známymi horormi tohto štúdia z 50-tych a 60-tych rokov sú: The Quatermass Xperiment (1955), The Curse of the Werewolf (1961) alebo The Plague of the Zombies (1966).
[2] Z tých najznámejších sú to: Taste of Fear (1961), Paranoiac (1963), Nightmare (1964) alebo The Nanny (1965).
[3] Za pozornosť určite stoja: Gambit (1966) alebo How to Steal a Million (1966).
[4] Ďalšie zaujímavé diela sú: The League of Gentlemen (1960) alebo Robbery (1967).
[5] Ďalšími známymi hercami, ktorí sa objavili v mnohých filmoch štúdia Hammer boli: Christopher Lee alebo Oliver Reed.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára