1. 7. 2015

The Big Heat (1953)

   Fritz Lang patrí medzi najlepších a najvýznamnejších nemeckých režisérov. Do dejín sa nezapísal len svojim prelomovým dielom, sci-fi Metropolis (1927), ale aj snímkami ako napr. krimi thrillery M (1931) a Das Testament des Dr. Mabuse (1933). Kým však jeho nemecká tvorba je vyzdvihovaná, tak tá americká zostáva v jej tieni a to aj napriek tomu, že aj v USA dokázal natočiť kvalitné a na svoju dobu nadčasové filmy ako napr. drámu Fury (1936) alebo práve noir The Big Heat (1953).[1]

STORY LINE

   Nejedná sa o Langov prvý noir, už pred ním natočil niekoľko kúskov v tomto filmovom žánri, z tých známejších sú to napr. Ministry of Fear (1944), The Woman in the Window (1944) alebo Scarlet Street (1945). V tomto prípade však zašiel ešte ďalej nielen čo sa týka príbehu a postáv, ale predovšetkým zobrazovaného násilia. Pre americké noirové filmy 50-tych rokov je totiž typické, že zachádzali do extrémov, či už v podobe netradičnej zápletky - napr. apokalyptický noir Kiss Me Deadly (1955); vizuálu - napr. low key štýl The Big Combo (1955)[2]; nejednoznačnej postavy hlavného hrdinu, ktorá sa nebojí uchyľovať k násiliu - napr. Pickup on South Street (1953) alebo zobrazením násilia - napr. The Killing (1956). Práve posledný menovaný prvok je prítomný aj v tomto diele a hlavne vyobrazenie násilia tu je na svoju dobu dosť odvážne a šokujúce zároveň, pretože neušetrí nikoho, najmä ženy nie. Na rozdiel od noirov zo 40-tych rokov ako napr. The Maltese Falcon (1941), Murder, My Sweet (1944) alebo The Big Sleep (1946), kde je celý dej zamotaný, vyskytuje sa tu množstvo postáv a vzťahy medzi nimi sú poprepletané, sa v tomto prípade jedná o priamočiarejší príbeh, ktorému však nechýbajú nečakané dejové zvraty. Čo sa týka príbehu, ide o „klasický“ dej, ktorý bol po roku 1953 už mnohokrát použitý (najmä pri mnohých akčných filmoch alebo kriminálkach). Treba však zdôrazniť, že tento film bol jedným z prvých takto ladených snímkou, navyše latku kvality nastavil príliš vysoko, čo je zásluhou predovšetkým zručnej Langovej réžie. Podobne ako pri Das Testament des Dr. Mabuse (1933)[3] alebo pri Fury (1936)[4], tak aj tu Lang nastavuje zrkadlo vtedajšej spoločnosti. Základnou tematikou tohto diela nie je ani tak zobratie spravodlivosti do vlastných rúk, ako skôr osamelý hrdina stojaci proti všetkým resp. systému. Z toho potom vyplývajú tie na svoju dobu odvážne a šokujúce scény násilia, ako napr. výbuch alebo vriaca káva. Nie sú však samoúčelné, pretože sú len dôsledkom sveta a postáv žijúcich v ňom, kde spravodlivosť nemá miesto a ľudia, ktorí sa o ňu snažia sú potrestaní tými, ktorí o ňu nestoja. Filmu hrá do karát aj to, že má relatívne krátku minutáž, čítajúce len necelých 90 minút. Snímka tak nemá čas nudiť, navyše sa tu po celý čas stále niečo deje. Jedinú slabinu vidím len v priemernom finále, z ktorého sa dalo vyťažiť trošku viac. Pokiaľ ide o postavy, tak Dave Bannion je na prvý pohľad typickým noirovským hrdinom, neohrozený drsňák domáhajúci sa spravodlivosti, ale zdanie klame. Nie je až tak cynický, ale za to veľmi nerád hovorí o sebe a svojom osobnom živote, ide si totiž len za svojim jediným cieľom, hoci v jednom momente takmer skĺzne na šikmú plochu. S jeho postavou sa vie divák veľmi dobre stotožniť a pochopiť ju. Veľmi netradične, ale za to dosť originálne je tu uchopená postava femme fatale, teda osudovej ženy, ktorá hlavného hrdinu dostane do problémov. V tomto prípade možno hovoriť hneď o dvoch, ale obe majú špecifické postavenie. Zatiaľ čo tá prvá, Lucy Chapman, je tou klasickou femme fatale, avšak dostane priestor doslova len na pár sekúnd, naopak tá druhá, Debby Marsh, sa s hlavným hrdinom spozná až v druhej časti filmu a vzťah medzi ňou a Bannionom rozhodne nie je typicky noirovský. Toto je jeden z dôkazov toho, ako sa ten noir pohráva s už vtedy zaužívanými prvkami v tomto žánri a práve to, ho odlišuje od ostatných noirových diel. Záporní hrdinovia, ktorým kraľuje jednoznačne Vince Stone, sú vykreslení ako ľudia s nepredvídateľným chovaním, ktorí sa neštítia absolútne ničoho a vyžívajú sa v násilí, predovšetkým na ženách. Celkovo sa jedná o jeden z najlepších noirových filmov. Táto snímka je zároveň dôkazom toho, že Fritz Lang netočil výborné diela len v Nemecku, ale aj v USA.   

HERCI

   Glenn Ford síce nehral vo veľa noiroch, obecne známejším je len snímka Gilda (1946), avšak úlohy drsňákov, či už v noiroch alebo westernoch mu náramne pristali a výnimkou nie je ani tento film. Myslím si, že svojim výkonom môže konkurovať americkým noirovským hereckým legendám typu Humphrey Bogart, Robert Mitchum, Orson Welles alebo Richard Widmark. Spolu s drámou Blackboard Jungle (1955) ide o jednu z jeho najlepších úloh. Gloria Grahame určite patrí medzi jednu z najkrajších noirovských femme fatale a potvrdila to aj tu. Spolu s noirom In a Lonely Place (1950) je to jej najlepšia úloha. Zaujímavý je hlavne jej prerod, keď v prvej časti filmu ponúka jej postava rôzne vtipné a zábavné kreácie, zatiaľ čo v druhej časti slušnú drámu. Výborné ústredné trio uzatvára Lee Marvin, ktorému úlohy zloduchov a drsňákov veľmi sadli. Vďaka svojmu výkonu je jeho postava hlavnému hrdinovi viac než vyrovnaným protivníkom.


HODNOTENIE

93%


[1] Lang v roku 1934 pred nacistami emigroval do Francúzska a odtiaľ do USA.
[2] Jedná sa o osvetlenie scény s prevahou tmavých tónov a vysokým kontrastom medzi svetlom a tieňom.
[3] Režisér tu perfektne vystihol pomery v Nemecku začiatkom 30-tych rokov a varoval pred hrozbou nacizmu.
[4] Tu pre zmenu Lang poukázal na americkú spoločnosť tej doby v otázke lynčovania.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára