29. 7. 2015

Southpaw (2015)

   Boxerské filmy patria medzi najčastejšie športové snímky, len v USA sa od 20-tych rokov až do dnešných čias natočilo viac ako 100 takýchto diel.[1] Napriek tomuto vysokému číslu sa nezdá, že by tieto filmy omrzeli divákov, pretože sú pre nich stále atraktívnou látkou. O čom svedčí aj to, že tento rok prídu do kín hneď dva takéto snímky. Na konci roka to bude Creed (2015), kde sa Sylvester Stallone vráti ku svojej najznámejšej úlohe. Ešte predtým sa však v polovici júla objavil v kinách Southpaw (2015). 

STORY LINE

   Ako to už pri boxerských filmov býva, tak aj tu slúži tento šport len ako kulisa, pretože prím tu nehrajú súboje v ringu, ale ľudská dráma odohrávajúca sa mimo neho. Práve tu ukazuje režisér Antoine Fuqua niečo, čo sme v jeho tvorbe doteraz nemohli vidieť a tým je práca s emóciami. V celom filme je možné nájsť hneď niekoľko silných scén, ktoré zapôsobia na diváka a prinútia ho buď sa zamyslieť nad niektorými myšlienkami alebo sa vcítiť do pocitov niektorej z postáv (Billy alebo Leila). Je preto prekvapením a zároveň sklamaním, keď tieto emócie sa nachádzajú v pomerne dosť jednoduchom a predvídateľnom príbehu. Iste je tu jeden menší, aj keď pre dej nutný zvrat, ale inak sa nejedná o nič, čo by sme nevideli už predtým v športových alebo iných filmoch. Žiadne prekvapenie alebo zvrat nás tu nečaká. O to väčšia je to chyba, keď minutáž sú dve hodiny, čo si myslím, že dáva až príliš dostatočný priestor na to, aby scenárista a režisér dokázali vymyslieť pre diváka zaujímavý a aspoň trošku originálny dej. Ostatne to je slabina tohto režiséra už zopár rokov, keď jeho filmy doplácajú práve na slabší príbeh.[2] Výborným príkladom toho, ako môžu vo filmoch o boxe fungovať aj emócie aj príbeh sú snímky ako napr. Raging Bull (1980) alebo Million Dollar Baby (2004).


   Naopak akciu, tú Fuqua tak ako vždy zvláda a v tomto prípade dokázal, že okrem prestreliek vie natočiť aj boxerské scény. Tých tu síce nie je mnoho, ale keď sa už objavia tak stoja za to. Kamera sa väčšinu času nachádza priamo v ringu a tesne pri oboch boxeroch, čo vytvára dojem, ako keby tam bol divák priamo s nimi. Z postáv sú najlepšie spracované a najzaujímavejšie hlavne dve a to Billy a Tick. Prvý menovaný kvôli tomu, ako sa musí s jednotlivými situáciami vyrovnávať a to najmä po psychickej stránke. Práve medzi touto postavou a Leilou je mnoho silných emočných scén. Druhý menovaný zaujme nielen svojím humorom, ale aj tajomnou minulosťou. Priznám sa, že som mal obavy ako Fuqua, ktorý točí prevažne len akčné snímky, zvládne natočiť športový, konkrétne boxerský film. Môžem povedať, že zmena žánru mu len prospela, pretože aj keď príbeh bol nebol ničím výnimočným, tak ma svojou prácou s emóciami príjemne prekvapil. Ktovie ako si poradí s westernom The Magnificent Seven (2017), to bude zase iný žáner. Celkovo ide o nadpriemerný film, ktorý síce má kvalitné boxerské scény, postavy a vie pracovať s emóciami, ale dopláca na neoriginálny príbeh. Najlepšie filmy v tomto subžánri, vyššie spomínaný Raging Bull (1980), Million Dollar Baby (2004)Cinderella Man (2005) tak u mňa zostávajú neprekonané.       

HERCI a HUDBA

   Jake Gyllenhaal potvrdil svoj herecký talent a opäť dokázal výborne stvárniť úplne inú postavu než hral naposledy. Jeho herecký prejav pôsobí uveriteľne ako v ringu, tak aj mimo neho. Obzvlášť mnohé dramatické scény závisia najmä na tom, ako sa dokázal vžiť do svojej úlohy. Forest Whitaker podal taktiež výborný výkon a náramne sa do svojej úlohy hodí. Svojej postave dal ten správny mix humoru, mentorstva a tragiky. Curtis "50 Cent" Jackson ma tiež príjemne prekvapil a môžem povedať, že nejaký ten herecký talent má a ak bude na sebe pracovať, tak to časom z neho môže byť slušný herec.[3] No a ďalším prekvapením je Oona Laurence, ktorá je tiež talentovaná, len treba dúfať, že neskončí ako mnohé detské hviezdy, ktoré sa už v dospelosti nedokázali presadiť. U ostatných hercov nemožno hovoriť o nejakých výraznejších hereckých výkonoch. Hudbu k filmu zložil nedávno zosnulý (22.6.) James Horner. Podarilo sa mu skomponovať dosť rozporuplné skladby, ktoré síce fungujú v jednotlivých scénach vo filme a podporujú v nich emócie, ale pri samostatnom počúvaní pôsobia nevýrazne, napr. skladba Hope vs Escobar.


HODNOTENIE

64%


[1] Poslednými známejšími dielami v tomto subžánri sú životopisná dráma The Fighter (2010) a komédia Grudge Match (2013).
[3] Myslené tak, že Hudobníci snažiaci sa byť hercami väčšinou sklamú (Elvis Presley, Johnny Cash alebo Madonna), hoci aj tu existujú výnimky ako napr. Frank Sinatra, ktorý bol výborným spevákom a kvalitným hercom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára