27. 7. 2015

Ministry of Fear (1944)

   Fritz Lang vo svojich nemeckých, ale aj amerických dielach reflektoval aktuálne politicko-spoločenské dianie a vtedajšiu dobu.[1] Jednou z nich bola aj Druhá svetová vojna, ktorej sa venoval už v thrillery Man Hunt (1941) o atentáte na Adolfa Hitlera a vo vojnovej dráme Hangmen Also Die! (1943), ktorá je pokusom o rekonštrukciu skutočných udalostí atentátu na Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora Protektorátu Čechy a Morava, ku ktorému došlo v máji 1942.[2] V oboch prípadoch sa však jednalo o propagandistické diela, čo ale v americkej tvorbe počas vojny nebolo nič výnimočné.[3] Ďalšou jeho snímkou z obdobia Druhej svetovej vojny bol aj tento špionážny noir, Ministry of Fear (1944).

STORY LINE

   Od predchádzajúcich dvoch filmov sa tento odlišuje tým, že ide o napínavý špionážny thriller zasadený do obdobia Druhej svetovej vojny, ktorý svojim príbehom a postavami pripomína tvorbu Alfreda Hitchcocka. Dej o obyčajnom mužovi, ktorý sa náhodou zapletie do sveta špiónov a je prenasledovaný, ako políciou, tak aj zloduchmi, použil Hitchcock v mnohých filmoch a pracoval s témou pracoval už od 30-tych rokov, keď ešte pôsobil doma vo Veľkej Británii.[4] Na rozdiel od Hitchových diel, kde ide hlavne o dobrodružstvo a zábavu uchopil Lang tento film svojim vlastným štýlom, preto je oproti nim viac temnejším (s tým súvisia typické noirovské prvky, ako napr. hlavný hrdina, ktorý je prenasledovaný svojou minulosťou alebo hra so svetlom a tieňmi). Oproti predchádzajúcim dvom vojnovým snímkam sa tu režisérovi podarilo vcelku úspešne minimalizovať propagandu, vďaka čomu môže tento film osloviť aj dnešného diváka a to najmä svojou atmosférou. Tá sa od začiatku nesie v tajomnom (pomaly odkrývajúca sa minulosť hlavného hrdinu) až nadprirodzenom (seansa) duchu. Práve táto atmosféra robí z tohto snímku netradičný špionážny noir. Vykresliť atmosféru vojnového Londýna sa však nepodarilo, aspoň nie príliš vierohodne.[5] Dejová zápletka nie je oproti iným noirom alebo špionážnym filmom veľmi komplikovaná alebo veľmi prekombinovaná, ale napriek tomu jej nechýbajú nečakané zvraty (napr. seansa alebo bomba). Problém nastáva, keď sú dôležité veci vynechané (hotel) a ďalšie zase pôsobia úplne zbytočným dojmom (detektív). Minutáž čítajúca necelú hodinu a pol je v tomto prípade zradnou, pretože na jednej strane film síce nenudí a rýchlo ubehne, ale na druhej strane by snímke zo pár minút na viac len prospelo. Z postáv je dobre spracovanou a zaujímavou len hlavný hrdina. Myslím si, že dobre zakomponovali jeho minulosť a práve to pridalo filmu viac na jeho dramatickosti. Ostatné postavy boli buď  nevýrazné (Willi), dostali málo priestoru (Costa) alebo boli pre príbeh zbytočné (Rennit). Celý film tak stojí len na hlavnom hrdinovi a to je dosť problém. Celkovo ide o nadpriemerný film, ktorému nechýba až tak veľa k tomu, aby patril medzi tie najlepšie režisérove diela 40-tych rokov. V rámci Langovej filmografie ide určite o jeden z jeho slabších snímkou, ktorý sa ani zďaleka nepribližuje jeho najlepším a najznámejším dielam, ktoré natočil v Nemecku alebo v USA. To isté platí aj o noiroch, kde má režisér omnoho lepšie kúsky, ako napr. Women in the Window (1944), Scarlet Street (1945) a najmä The Big Heat (1953). V rámci špionážnych filmov natočených v 40-tych rokoch ide o vcelku podarený film, ale na najlepší snímok tejto dekády, Hitchcockov Notorious (1946) nemá.

HERCI

   Ray Milland podal slušný výkon, do svojej úlohy sa hodí a zároveň do nej vkladá emócie, ktoré výborne fungujú najmä v scénach, keď je konfrontovaný so svojou minulosťou. Svoje najlepšie úlohy však stvárnil až v neskorších filmoch a to v dráme The Lost Weekend (1945) a thrillery Dial M for Murder (1954). Ostatní herci mali problém s tým, že buď nedostali toľko priestoru, aby sa mohli ukázať (Hillary Brooke, Dan Duryea, alebo Alan Napier) alebo tu boli dosť nevýrazný (Carl Esmond, Marjorie Reynolds alebo Percy Waram). Je to trošku prekvapenie a zároveň sklamanie, pretože Lang dokázal do väčšiny svojich filmov obsadiť hercov, ktorí dokázali na seba strhnúť pozornosť a to platí nielen pre hlavné, ale aj vedľajšie úlohy. V tomto prípade nemal veľmi šťastnú ruku a na to dopláca tento film.


HODNOTENIE

65%


[1] M (1931) - Nemecko na začiatku 30-tych rokov v období chaosu a nestability; Das Testament des Dr. Mabuse (1933) - hrozba nacizmu alebo Fury (1936) - lynčovanie. 
[2] Atentát (krycí názov operácie bol Anthropoid) uskutočnili 27.5.1942 československí výsadkári Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Heydrich na následky zranení zomrel o pár dní neskôr, 4.6.1942.
[3] Propagandistické snímky nevznikali počas vojny len v USA, ale aj v iných krajinách, či už išlo o Spojencov - Sovietsky zväz a Veľká Británia alebo o štáty Osi - Japonsko, Nemecko a Taliansko.
[4] Do roku 1944 sa u Hitchcocka s touto témou môžeme stretnúť v dielach, ako napr. The Man Who Knew Too Much (1934), The 39 Steps (1935), Foreign Correspondent (1940) alebo Saboteur (1942).
[5] Dej filmu sa odohráva počas tzv. blitzu (nemeckého bombardovania Veľkej Británie), ktoré prebiehalo od septembra 1940 až do mája 1941. Na výslednom filme to, ale nie je veľmi poznať, pretože to evokujú len dve scény, navyše nie príliš realisticky natočené. Z chovania ľudí nie je cítiť žiaden strach o život, alebo paniku, práve naopak každý je kľudný a pokojný, dokonca sa u niektorých objavujú úsmevy a to už je podľa mňa až moc prehnané.  

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára