25. 4. 2015

The Best Years of Our Lives (1946)

   V roku 1946 vznikli v USA dva filmy reflektujúce vtedajšiu povojnovú dobu. Tým prvým bol noirový thriller The Stranger, zaoberajúci sa hľadaním nacistických vojnových zločincov, ktorí ušli a skrývali sa pred spravodlivosťou. Tým druhým bola práve vojnová dráma o vojakoch vracajúcich sa z bojiska naspäť domov s názvom The Best Years of Our Lives.[1]

STORY LINE

   Americký režisér William Wyler si už vo svojich začiatkoch vybudoval povesť rešpektovaného tvorcu. Jeho filmy z 30-tych a 40-tych rokov, ako napr. Jezebel (1938), The Letter (1940) alebo The Little Foxes (1941), dokazujú, že mal nesmierny dramatický talent. A je to práve dráma, v ktorej takmer celú svoju kariéru tvoril tým, že ju kombinoval s inými filmovými žánrami (noir, historický, romantický, vojnový alebo western). S vojnovou tematikou mal skúsenosti už pred touto snímkou, keď o 4 roky skôr režíroval Mrs. Miniver (1942).[2] Obe snímky majú okrem rovnakého žánru spoločné aj to, že reflektujú svoju dobu, či už svojim spracovaním alebo udalostiam, ktoré opisujú.[3] Pokiaľ ide o tento Wylerov snímok z roku 1946, tak tu je spracovanie taktiež odrazom svojej doby, miera naivity, patriotizmu a propagandy oproti predchádzajúcemu snímku výrazne klesla alebo sa tu vôbec nenachádza, za to je tu, ale vyššia miera reálnosti a uveriteľnosti postáv a príbehu, väčšia dramatickosť a emócie, no a v neposlednom rade sa režisér snažil natočiť niečo, o čo sa nikto pred ním nepokúsil. To súvisí s udalosťami alebo presnejšie povedané témami, ktorými sa vo svojom diele venuje. Dezilúzia z vojnového víťazstva, fyzické a psychické poznačenia z vojny, pomery a situácia v povojnovej Amerike alebo opätovné začleňovanie bývalých vojakov späť do civilného života. Z tohto dôvodu možno tento snímok označiť za nadčasový, pretože pracuje s jednotlivými témami tak, že sú aktuálne aj dnes, po takmer 70-tich rokoch, keď ich zažívajú dnešní vojnoví veteráni. Dnešní divák si tak môže predstaviť akékoľvek iné obdobie na miesto Druhej svetovej vojny, či už Prvú svetovú, Kórejskú, Vietnamskú alebo vojnu v Iraku a dostal by rovnaký výsledok, pretože každá vojna po svojom skončení ovplyvnila ako ľudí, ktorí v nej bojovali, tak celú spoločnosť. Pokiaľ ide o príbeh, tak ten sa skladá z troch menších príbehov, ktoré sú vzájomne prepojené. V prípade takto ladených filmov (3 a viac príbehov v jednom) sa môžeme stretnúť s typickými problémami, keď ich kvalita, spracovanie alebo obľúbenosť sú rozdielne. V tomto filme takéto niečo nehrozí, pretože všetky tri dejové linky si svoju vysokú kvalitu a pútavosť udržujú po celý čas, iste aj tu jedna zápletka (Homer) vyčnieva nad ostatnými, ale nesprávne tvrdiť, že ďalšie dve (Al a Fred) nemajú taktiež čo ponúknuť alebo sú slabšie.


   Trojhodinová minutáž totižto ponúka dostatočný priestor na to, aby boli jednotlivé dejové linky náležite prepracované a postavy v nich si prešli potrebným vývojom. Wyler nám tu servíruje jednu silnú scénu za druhou (návrat domov, zvítanie sa s rodinami, atď.), čo vyvolávať dojem, ako keby tu pôsobili násilne, samoúčelne, po prípade, že režisér tlačil na divákov a snažil sa z nich vytrieskať emócie za každú cenu v každej druhej-tretej scéne, ale nie je to pravda, pretože tieto pocity tu pôsobia prirodzene, lebo vychádzajú z daného deja. Samozrejme nie sú tu len vážne scény, ale aj také, ktoré slúžia na odľahčenie deja (napr. opilecké kreácie Ala a Freda), pričom tu však vôbec nepôsobia nejak rušivo alebo nadbytočne. Wyler patrí medzi jedného z mála režisérov, ktorým nerobila problém ani veľká minutáž a dokázali natočiť kvalitný film, tak aby nevyvolával nudu, dokázal udržať divákovi pozornosť od začiatku až do konca a obsahoval len minimum nepotrebných scén.[4] V tomto prípade nuda nehrozí, pretože, ako som už spomínal jedná sa o precízne prepracovaný príbeh a postavy. Pozornosť diváka je ľahko udržateľná nielen hereckými výkonmi, ale najmä kvôli zaujímavému deju, ktorý ponúka pohľad na dané tematiky (poznačenie z vojny alebo opätovné začlenenie do civilného života) z rôznych perspektív, prostredníctvom troch hlavných hrdinov. Zbytočné scény by sme v tomto filme hľadali len ťažko, pretože každá nasledujúca je previazaná s predchádzajúcou tak, že spolu ako celok vytvárajú kompaktné dielo z ktorého ak sa odstráni zopár scén, tak sa zmení nielen význam celého filmu, ale aj jeho celkový efekt na diváka. Pokiaľ ide postavy, tak práve tu sa prejavuje tá rôznorodosť a odlišnosti medzi jednotlivými dejovými linkami. Niekto je poznačený vojnou fyzicky, iný zase psychicky. Niekto je predstaviteľ mladšej generácie, iný naopak zastupuje staršiu. Niekto má problémy začleniť sa do spoločnosti, iný zase s prácou. Trojica hlavných hrdinov je teda akousi reprezentatívnou vzorkou vtedajších vojnových veteránov, kde každý z nich sa stretáva so svojimi vlastnými problémami. Myslím si, že všetky tri postavy a ich príbehy majú potenciál zaujať každého diváka, ktorý bude s napätím sledovať ich osudy od začiatku až do konca. Celkovo sa jedná nadčasové dielo a zároveň ide o jednu z najlepších vojnových drám na danú tematiku. Pre mnohých je najlepším Wylerový filmom buď romantická komédia Roman Holiday (1953) alebo historický veľkofilm Ben-Hur (1959). U mňa to však na celej čiare vyhrávajú práve The Best Years of Our Lives (1946).

HERCI a HUDBA

   Najlepší výkon podáva jednoznačne Harold Russell, ktorý paradoxne vôbec nebol profesionálnym hercom a toto bola jeho prvá úloha v celovečernom filme.[5] Je priam až neuveriteľné, ako dokázal využiť svoje nepríjemné zážitky z vojny, ktoré ho fyzicky poznamenali na celý život a byť veľkou inšpiráciou pre mnohých iných, podobne poznačených veteránov. Svojej postave, napriek tomu, že bol neherec, dáva potrebnú hĺbku a takmer každá scéna v ktorej sa objaví je silná a plná emócii. Fredric March tu podáva svoj štandardný kvalitný výkon, kde nie je príliš čo vytknúť. Príjemne ma prekvapil Dana Andrews, ktorého má väčšina zafixovaného ako detektíva z noirovky Laura (1944). Dokazuje tu, že vie zvládať aj vážnejšie úlohy. Tieto svoje kvality však potom nedokázal náležite uplatniť, pretože hrával väčšinou v menších noiroch, vojnových filmoch a westernoch, ktoré nemali veľké ambície. Podobne dopadla aj Wylerova dvorná herečka Teresa Wright, pre ktorú to bola posledná významná úloha v jej krátkej, ale o to impozantnej hereckej kariére.[6] No a samozrejme ešte treba vyzdvihnúť Virginiu Mayo, ktorá tu výborne stvárnila mrchu. Hudbu k filmu zložil Hugo Friedhofer. Jeho skladby výstižne odrážajú v sebe rôzne emócie: očakávania a nádeje (Homecoming), romantiku (Fred and Peggy), nepríjemne spomienky z vojny (Nightmare) alebo dramatickosť (Homer Goes Upstairs).


HODNOTENIE

94%



[1] V prípade tohto diela je veľmi diskutabilné jeho zaradenie do vojnového žánru, pretože celý príbeh sa odohráva už po vojne a dokonca tu nie sú ani flashbacky, ktoré by dej prenášali do vojnovej doby, či už priamo na front alebo do domoviny. S vojnovým žánrom má teda tento film len veľmi málo spoločného: tri hlavné mužské postavy, bývalých vojakov a život po návrate domov. Práve z tohto dôvodu niektoré zahraničné filmové databázy a stránky, ako napr. imdb.com uvádzajú pri tejto snímke vojnový žáner a iné, ako napr. rottentomatoes.com ho naopak neuvádzajú. Každý sa tak bude musieť rozhodnúť individuálne, či tento film bude vnímať ako vojnovú drámu alebo „len“ drámu.   
[2] V rokoch 1942 až 1945 slúžil Wyler v hodnosti majora vo vzdušných silách USA, kde natočil tri dokumentárne snímky. Prvým bol The Memphis Belle: A Story of a Flying Fortress (1944), ďalej nasledoval The Fighting Lady (1944), ktorý režíroval spolu s Edwardom Steichenom, avšak Wylerovo meno v titulkoch nebolo uvedené a napokon to bol Thunderbolt (1947), uvedený až po vojne, na ktorom sa podieľal aj iný významný režisér John Sturges.     
[3] V prípade filmu Mrs. Miniver (1942) obsahuje jeho spracovanie na tú dobu typické prvky ako naivita, patriotizmus alebo propaganda, ktoré boli prítomné vo väčšine vtedajších filmov, ktoré vznikli počas vojny. Udalosti, ktorým sa venuje boli vtedy veľmi aktuálne ako napr. vojnový život v Británii, nálety nemeckých bombardérov na britské mestá alebo evakuácia spojeneckých vojakov z Dunkerque.
[4] Wyler túto zručnosť a kvalitu neskôr potvrdil v ďalších dvoch výborných filmoch, ktoré trvali viac ako 2,5 hodiny. Prvým bol western The Big Country (1958) a druhým historický veľkofilm Ben-Hur (1959).
[5] Predtým sa objavil len v dokumentárnom snímku Diary of a Sergeant (1945), kde hral sám seba a robil inštruktáž iným, podobne fyzicky poznačeným vojnovým veteránom. Práve na základe tohto dokumentu si ho režisér William Wyler vybral do jednej z hlavných úloh svojho diela.
[6] Celkovo spolupracovala s Wylerom tri krát. Prvým a zároveň jej debutovým filmom bola dráma The Little Foxes (1941). Druhou snímkou bola vojnová dráma Mrs. Miniver (1942). V tom istom roku si zahrala v športovo-životopisnej dráme The Pride of the Yankees (1942) a v nasledujúcom roku stvárnila hlavnú ženskú úlohu v Hitchcockovom thrilleri Shadow of a Doubt (1943). V roku 1948 sa však postavila proti vtedajšiemu štúdiovému systému a na verejnosti ostro vystúpila proti producentovi Samuelovi Goldwynovi, ktorý zareagoval zrušením jej hereckého kontaktu s jeho štúdiom. Potom si síce ešte zahrala v dráme The Men (1950), ale od druhej polovice 50-tych rokov sa objavovala predovšetkým už len v rôznych televíznych filmoch a seriáloch. Mala nesmierny herecký talent a môžeme sa len dohadovať, že kam by to bola bývala dotiahla nebyť jej roztržky s Goldwynom.   

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára