4. 4. 2015

House on Haunted Hill (1959)

   Americký herec, producent a režisér William Castle sa preslávil predovšetkým svojimi béčkovými a nízkorozpočtovými horormi a thrillermi, ktoré natočil na prelome 50-tych a 60-tych rokov. V roku 1959 uviedol do kín, hneď dva takéto snímky. V júli to bol The Tingler, ale ešte predtým, vo februári mal premiéru práve House on Haunted Hill.

STORY LINE

   Najlepšou zložkou, ktorou toto dielo disponuje je bezpochyby výborná a ponurá atmosféra, ktorú si udržiava od začiatku až do konca a ktorú vytvára prostredie v ktorom sa celý príbeh odohráva. Ten preberá z podobne ladených hororov natočených v 20-tych a 30-tych ich typické prvky ako napr. veľký dom nachádzajúci sa na odľahlom mieste, s temnou minulosťou, opradený rôznymi legendami a pochopiteľne nechýbajú ani rôzne tajomné, ba až nadprirodzené sily, ako duchovia alebo rôzne iné monštrá.[1] Zároveň sa dá povedať, že tento film v podstate odštartoval v nasledujúcej dekáde (v 60-tych rokoch) novú vlnu hororov s podobnou tematikou.[2] Výborná atmosféra, ale neznamená, že sa divák bude báť po celý čas alebo tu budú nejaké hrôzostrašné scény. Tento film má síce ako hlavný žáner horor, ale u viac ako 98% hororov natočených pred rokom 1970 platí, že v dnešnej dobe už takmer nikoho nevystrašia a práve toto robí z hororov asi najrýchlejšie starnúci filmový žáner. Toto dielo je teda odrazom svojej doby, kedy vtedajších divákov takéto scény dokázali vydesiť. S tým súvisí aj ďalší faktor, ktorý už dnešné publikum nezažije a tým sú povestné režisérove tzv. „gimmicky“. Tieto rôzne marketingové triky slúžili ako lákadlo pre prítomné publikum, ktorému sa dostalo nevšedného zážitku.[3] V tomto prípade sa jednalo o kostru s načerveno osvetlenými očnými jamkami, ktorá bola pripojená na drôt a vznášala sa nad obecenstvom v závere filmu.


   Pozitívom je taktiež relatívne malá minutáž, čítajúce len necelých 75 minút, kvôli čomu ubehne pomerne rýchlo, navyše stále sa tu niečo deje, takže nuda nehrozí. Čo sa týka príbehu, tak tam je to už podstatne rozporuplnejšie. Na jednej strane sú tu perfektné scény, nad ktorými si určite každý bude lámať hlavu.[4] Na druhej strane tu, ale chýba akákoľvek logika v chovaní a uvažovaní určitých postáv.[5] Taktiež niektorí jednotlivci sa tu objavujú podľa toho, ako to režisérovi a scenáristovi vyhovuje, pokiaľ ich nepotrebujú, tak vôbec nevieme, kde sa nachádzajú a čo robia (Ruth Bridges). Pokiaľ ide o postavy, tak najzaujímavejšími paradoxne nie sú hostia, ale ich hostitelia. Myslím si, že to malo byť úplne obrátene, pretože dej je hlavne o pozvanej pätici ľudí. Na miesto toho, tu ale máme nezaujímavého doktora (David Trent), príliš afektovanú sekretárku (Nora Manning), novinárku, ktorá dostáva len veľmi málo priestoru (Ruth Bridgers) alebo pilota, ktorého charakter je zbierkou rôznych typických klišé: mladý, pekný, nebojácny a ochranca žien (Lance Schroeder). Zostáva tak len Watson Pritchard, ktorého potenciál však podľa mňa nebol naplno využitý a navyše on sám to z tejto pätice neutiahne. Úplne iná liga sú Frederick Loren a jeho manželka Annabelle. Ich nejednoznačné charaktery, vzájomná nevraživosť a vzájomná chémia fungujú tak dokonale, že by v celom filme vystačili aj sami. Celkovo sa jedná o kvalitný horor, ktorý síce v tejto dobe už tak nevydesí, ale za to má zopár pôsobivých scén, Vincenta Pricea a výbornú atmosféru.

HERCI a HUDBA

   Vincent Price podal svoj štandardne kvalitný výkon a celý film po hereckej stránke stojí aj vďaka nejednoznačnému charakteru jeho postavy práve na ňom. Ostatne nie na darmo sa Price radí medzi hororové legendy 50-tych a 60-tych rokov.[6] Carol Ohmart sa s Priceom veľmi dobre dopĺňajú a vytvárajú „ideálny“ pár. Z ostatných hercov vyčnieva už len Elisha Cook Jr., ktorému takmer vždy sadli postavy vo vedľajších úlohách a ani táto nie je výnimkou. Hudbu k filmu zložil Von Dexter s výnimkou hlavnej témy, ktorú skomponovali Richard Kayne a Richard Loring. Jedná sa vcelku o kvalitné atmosférické skladby odrážajúce v sebe nadprirodzené až tajomné prvky, „motívy“ duchov a temnú minulosť.   


HODNOTENIE

70%


[1] Dobrým príkladom môžu byť diela ako napr. The Cat and the Canary (1927) alebo The Old Dark House (1932).
[2] Najznámejšími snímkami sú napr. britský The Innocents (1961) alebo americký The Haunting (1963).
[3] Boli to práve tieto tzv. gimmicky, ktoré Castlea a jeho filmy vo svojej dobe najviac preslávili. Využíval ich v rôznych podobách, buď pred samotnou projekciou (napr. Macabre (1958), kde na začiatku hlas rozprávača hovorí o uzavretí poistenia v prípade smrti strachom počas sledovania) alebo počas projekcie (napr. Homicidal (1961),  kde pred záverečným odhalením nastane tzv. „fright break“ (prestávka hrôzy), počas ktorej sa na plátne objavia hodiny odpočítavajúce 45 sekúnd a hlas režiséra vyzýva publikum, aby príliš vystrašení jedinci pred šokujúcim odhalením radšej opustili sálu. Najčastejšie ich však používal v kinosálach počas premietania (napr. The Tingler (1959), kde boli pod niektoré sedadlá v sále umiestnené vibrujúce bzučiaky, ktoré sa aktivovali potom, ako sa na plátne zjavil hlavný hrdina a smerom k divákom povedal: „kričte, kričte o život!“
[4] Krv kvapkajúca zo stropu alebo lano, ktoré sa samé omotáva okolo Noriných nôh.
[5] Nora je vydesená vo svojej izbe, ale na miesto toho, aby utekala do vedľajších izieb, kde sa nachádzajú ostatní, tak sa vyberie radšej do neznámej, tmavej a závesom zahalenej miestnosti alebo keď Nora kričí na poschodí, kde sa nachádzajú izby ostatných, ale paradoxne z nich nikto nevyjde von, neskôr z nich síce vybehnú, ale nie na základe kriku, ale údajných krokov.
[6] Do tohto obdobia okrem Pricea patria aj Peter Cushing a Christopher Lee.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára