12. 2. 2015

Ostatni etap (1948)

   História snímkou, či už hraných alebo dokumentárnych, zaoberajúcich sa témami holokaustu a koncentračných táborov siaha už do roku 1945 a je spojená s koncom Druhej svetovej vojny a objavením týchto nacistických hrôz Spojencami. Jedným z prvých takýchto filmov je práve aj poľské dielo Ostatni etap (1948).[1]

STORY LINE

   Vôbec prvým celovečerným hraným filmom s touto tematikou je režisérsky počin Orsona Wellesa, ktorý si v ňom aj zahral hlavnú úlohu, s názvom The Stranger (1946).[2] Pokiaľ sa jedná o dokumentárne snímky, tak prvým významným dielom je Death Mills (1945), ktorý režíroval Billy Wilder.[3] V rovnakom roku vznikli aj ďalšie dva významné dokumenty, za ktorými stál George Stevens, ide o Nazi Concentration Camps (1945) a The Nazi Plan (1945).[4] Ostatni etap (1948) je jedinečný už v tom, že spája hranú a dokumentárnu formu.[5] Režisérka filmu Wanda Jakubowska, ktorá sa podieľala spolu s Gerdou Schneiderovou aj na scenári, totiž vytvorila celý príbeh na základe svojich osobných skúseností, keď ako väzenkyňa prežila vojnu v koncentračnom tábore Auschwitz.[6] V podstate je tento film len o výpoveďou ženy, ktorá prežila vojnové hrôzy a vyrovnáva sa s tým tak, že o nich vyrozpráva celému svetu a zároveň slúži ako memento, aby sa tieto hrôzy už nikdy viac nezopakovali. Režisérka už pred úvodnými titulkami hodí diváka do víru udalostí a postupne začína budovať atmosféru plnú ľudského utrpenia, strachu a smrti. Dej sa sústreďuje na ženskú časť tábora a tak hlavnými hrdinkami sú prevažne ženy, najmä Nemky, Poľky a poľské Židovky. Tým, že hlavné postavy sú takmer len ženy má dvojaký význam. Na jednej strane ukazuje, že aj ženy prechádzali v tábore peklom, od tvrdého zaobchádzania a bitia, cez hlad a rôzne choroby, až po popravy len tak zo srandy a hromadné vraždenie. Na druhej strane dokazuje, že za hrôzami táborov a nacistických zverstiev vo všeobecnosti nestáli len muži, ale aj ženy, ktoré sa rovnako, ak nie viac vyžívali v násilí, nemali zľutovania a bez mihnutia oka posielali na smrť stovky, ba až tisícky iných žien. V záujme zachovania autentickosti bola časť snímky nakrútená priamo v tábore Auschwitz a to isté platí aj o pôvodných jazykoch, keď Nemci hovoria nemecky, Poliaci zase poľsky, atď. Jakubowska vie treba pracovať s atmosférou a emóciami, pretože okrem scén plných stovky komparzistov využíva hlavne menšie, komorné scény k dosiahnutiu potrebného efektu a taktiež nesnaží sa tlačiť na pílu a vytrieskať pri každej príležitosti veľké emócie, ale vie presne vystihnúť a podať jednotlivé udalosti tak, aby diváka šokovali a uvedomil si, to utrpenie a v podstate všetko, čím ľudia v koncentračných táboroch prešli. Oceniť treba snahu režisérky pre objektívnosť charakter postáv, ktoré nie sú jednotvárne a nezobrazuje všetkých väzňov len ako tých dobrých, pretože sú medzi nimi aj kolaboranti a udavači. Dokumentárna forma je prítomná vo vykreslení každodenného „fungovania“ tábora a ľudských ukrutností, ktoré sa za neho múrmi odohrávali. To isté platí o postavách, pretože sa nezameriava len na dve alebo tri, ale na viaceré, pričom ponúka pohľad ako zo strany väzenkýň, tak aj zo strany dozorcov resp. veliteľov tábora. Divák je tak postavený do úlohy akéhosi pozorovateľa, ktorý si potom na základe toho, čo vidí, dokáže spraviť o oboch skupinách svoj vlastný názor. Zistí, čoho sú niektorí ľudia schopní a toho, čím si zase niektorí musia prejsť. Jedinou slabinou filmu je záverečných 15 minút a s tým aj spojený záver. Dovtedy precízne budovaná dráma, emócie, ale hlavne uveriteľnosť, tak na to, ako keby režisérka potom úplne rezignovala, keď začne nie príliš uveriteľným útekom tlmočníčky z tábora a skončí zábermi na bombardéry.[7] Predošlé prípravy a zmienky o možnej vzbure sú ignorované a upadnú do zabudnutia, pritom práve povstanie by bolo oveľa vhodnejším a logickejším vyústením predošlého diania a navyše by tu bol určitý súvis so skutočnosťou.[8] Celkovo sa jedná o výbornú drámu, jednu z najlepších venujúcej sa tejto problematike. Je spomienkou na mŕtvych, ale hlavne je to svedectvo tých, ktorí prežili o dovtedy nepredstaviteľných zločinoch a bolesti, ktoré si ľudia museli vytrpieť. Zároveň slúži ako memento, aby sa podobné zverstvá už nikdy viac nezopakovali.   

HERCI

   Všetci herci, či už hrali Nemcov alebo iných, boli Poliaci a väčšina z nich boli neherci, ktorí pred kamerou stáli prvý krát. Tento faktor tiež prispieva k väčšej miere autentickosti. Napriek tomu ma príjemne prekvapilo, že vo filme to nie je vidieť, nikto neprehráva, nikto nehrá afektovane, ale všetci vo svojich úlohách pôsobia prirodzene a uveriteľne. Obzvlášť musím pochváliť predstaviteľov Nemcov, ktorí to mali ešte sťažené jazykom a tým ako stvárnia záporné úlohy, ale zvládli to výborné. Nemčina im nerobila žiadne problémy, naopak pôsobili dojmom ako keby to bol ich materinský jazyk a dali svojim postavám naozaj temný, až hrôzostrašný rozmer, najmä Aleksandra Śląska ako Oberaufseherin. 


HODNOTENIE

90%


[1] Pokiaľ máme na mysli filmy odohrávajúce sa priamo v koncentračných táboroch, tak toto poľské dielo je úplne prvou takouto snímkou.
[2] Zaoberá sa hľadaním nacistických vojnových zločincov, ktorí ušli a skrývali sa pred spravodlivosťou, navyše tento film obsahuje aj dokumentárne zábery z koncentračných táborov.
[3] Tento dokument sa venuje zverstvám, ktoré mal na svedomí nacistický režim obsahuje zábery z koncentračných táborov: Auschwitz, Bergen-Belsen, Buchenwald alebo Majdanek a venuje sa aj eutanázii nevyliečiteľne chorých a ťažko postihnutých ľudí.
[4] Oba dokumenty neskôr poslúžili aj pri procesoch v Norimbergu, kde boli jedným z hlavných  dôkazov obžaloby.
[5] Toto spojenie hranej a dokumentárnej tvorby je prítomné aj u ďalšieho filmu z rovnakého roku s rovnakou tematikou, kde tábor Auschwitz nahradil Terezín, ide o československú drámu Daleká cesta (1948).
[6] V neskorších rozhovoroch sa niekoľkokrát vyjadrila, že prežiť Osvienčim jej pomohla neustála myšlienka na zdokumentovanie svojich zážitkov.
[7] Bombardéry alebo iné bojové lietadlá samé o sebe neznamenali blížiacu sa armádu, pretože Veľká Británia a USA bombardovali Nemecko už od jari 1942 a na nemeckú pôdu vstúpili až o dva a pol roku neskôr, na jeseň 1944. Záber na dopadajúce delostrelecké granáty, zvuk bojov alebo prichádzajúcich sovietskych tankov by v tomto prípade podľa mňa pôsobili vo filme oveľa lepšie.
[8] V októbri 1944 došlo v tábore k povstaniu Židov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára