26. 1. 2015

North by Northwest (1959)

   Obľúbenou témou Alfreda Hitchcocka boli thrillery s tematikou zámeny identít, keď nespravodlivo obvinený muž uteká pred svojimi prenasledovateľmi (políciou a zloduchmi) v snahe vypátrať skutočných vinníkov a očistiť tak svoje meno. Počas svojej kariéry natočil niekoľko desiatok takýchto diel. Najlepším, najvýznamnejším a najznámejším z nich je práve North by Northwest (1959).

STORY LINE

   Hitchcock svoju obľúbenú tému spracovával už mnohokrát predtým, ale aj potom[1], avšak len v tomto konkrétnom prípade sa zišlo tá pravá „partia“, zahrňujúca režiséra, jeho spolupracovníkov a hereckých predstaviteľov. Hitch bol v 50-tych rokoch vo svojej vrcholnej forme, kedy natočil diela ako Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954) alebo Vertigo (1958), tie boli (s výnimkou posledného, ktorému uznania sa dostalo až o pár desaťročí neskôr) a dodnes sú, kritikmi a verejnosťou vysoko hodnotené. Rovnako je to aj s touto snímkou, ktorá výraznou mierou ovplyvnila podobu moderných špionážnych thrillerov a akčných filmov. Výrazný vplyv však mala aj na prvé bondovky (prvá, s názvom Dr. No (1962) mala premiéru o tri roky neskôr), najmä na tú druhú, From Russia with Love (1963). Tento snímok je taktiež častokrát označovaný ako „prvá bondovka“, pretože obsahuje mnoho prvkov, ktoré neskôr využila aj táto populárna séria. Či už ide o tajných agentov a tajné organizácie; šarmantného hlavného hrdinu s jeho hláškami (Cary Grant); krásnu ženu (Eva Marie Saint); charizmatického zloducha (James Mason); nebezpečnú pravú ruku zloducha (Martin Landau); ikonické scény (práškovacie lietadlo) alebo zaujímavé lokality (Mount Rushmore). Režisér tu využil aj svoj obľúbené prvky ako MacGuffin v podobe Georgea Kaplana[2] a postavu hlavného hrdinu, ktorého dovtedy bezstarostný a pokojný život sa obráti hore nohami, zrazu sa ocitne v nečakaných situáciách, ktorým sa musí prispôsobiť a v ktorých ide väčšinou o jeho krk. Samotný dej svojim tempom zaujme diváka prakticky už od skvelých úvodných titulkov za ktorými stojí legendárny grafický dizajnér, autor množstva významných filmových titulkov a plagátov Saul Bass.[3]


   Po veľmi krátkom úvode režisér doslova vhodí diváka, podobne ako hlavného hrdinu, do sveta agentov a špionáže. Od tohto momentu sa príbeh nezastavuje (s výnimkou romantických vsuviek, tie ale vôbec nepôsobia rušivým dojmom) postupne naberá na obrátkach, jeden zvrat nasleduje druhý a všetko to vyvrcholí až v grandióznom finále. Majster napätia opäť dokazuje svoju silnú stránku a to prácu s atmosférou a držaním diváka v napätí od začiatku až do konca. Postavy sú tiež výborne spracované. Roger O. Thornhill plný cynizmu a vtipných hlášok je typickým predstaviteľom osoby, ktorá bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste a to hneď niekoľkokrát. Práve táto postava odľahčuje celý film (vtipne tu pôsobia najmä  slovné prestrelky medzi ním a jeho matkou) a tým pádom z neho robí na miesto vážnej špionážno-thrillerovej drámy skôr zábavný dobrodružný thriller. Eve Kendall je krásna, nebezpečná a tajomná. Phillip Vandamm je zase typickým predstaviteľom zloduchov, ktorý veci rieši s rozvahou a svoje emócie necháva vyniknúť len zriedkavo. Rovnako je na tom aj jeho pomocník Leonard, chladný, nebezpečný, ale za to bystrý, proste ideálna pravá ruka. Obaja sú teda viac než vyrovnanými protivníkmi hlavného hrdinu. Celkovo sa jedná o napínavé dielo balansujúce medzi dobrodružným žánrom a mysterióznym thrillerom, ktoré je navyše vhodne doplnené typickým hitchcockovským humorom, príjemnou romancou. Podľa mňa je to jedno z najlepších režisérových diel, osobne ho radím hneď za Vertigo (1958)Psycho (1960) a taktiež aj jeden z najlepších vo svojom žánri - špionážny thriller. Myslím si, že tento film je dôkazom toho, že podobná téma mohla byť už mnohokrát spracovaná, či už inými režisérmi alebo ako je to v tomto prípade samotným Hitchcockom, ale vždy sa dá prepracovať, vylepšiť a prísť s niečím novým.[4] Na záver preto už len otázka: Pridáte sa k Hitchcockovi a vyberiete sa s ním na dobrodružnú cestu naprieč USA? 

HERCI a HUDBA

   Cary Grant vynikal predovšetkým ako komediálny herec, ale dokázal zvládnuť aj náročnejšie a dramatickejšie úlohy. Jednalo sa o jeho štvrtú a poslednú spoluprácu s Hitchcockom, keď predtým natočili Suspicion (1941), Notorious (1946) a To Catch a Thief (1955). Svojej postave dáva ten patričný rozmer vďaka nadhľadu a šarmu. Úlohu tajného agenta, hoci v tomto prípade ide len o zámenu, pritom nestvárnil prvý krát, ale už aj predtým a potom.[5] Napriek tomu sa mu ju podarilo stvárniť výborne a uveriteľne, dokonca až tak, že s ním producenti Albert R. Broccoli a Harry Saltzman počítali do prvej bondovky. Myslím si, že práve vďaka jeho výkonu je toto jeden z prípadov, kedy hlavnému hrdinovi fandíte hneď ako sa objaví na plátne. Eva Marie Saint splňuje tradičné hitchcockovské parametre: krásna, ale nevypočítateľná blondínka. James Mason je tiež výborný a svojou charizmou si ako zloduch veľmi rýchlo získa aj divákove sympatie. To isté platí o jeho pomocníkovi, ktorého si zahral Martin Landau. Hudbu k filmu zložil režisérov dvorný skladateľ Bernard Herrmann.[6] Tomu sa podarilo vytvoriť jedno zo svojich najlepších diel. Jeho skladby perfektne odrážajú dianie na plátne, o čom svedčí napr. aj úvodná hlavná téma (tá mimochodom zaznie potom ešte pár krát počas filmu), ktorá akoby divákovi dávala tušiť, že sa má pripraviť na napínavú dobrodružnú cestu. Skladby ako napr. The Streets, Kidnapped alebo The Elevator sa nesú v mysterióznych, ba až tajomných tónoch. Oproti tomu zase napr. The Knife, The Airport alebo The Cliff sú napínavé a znepokojivé. No a romantický nádych majú napr. The Forest, The Reunion alebo The Goodbye.


HODNOTENIE

96%


[2] MacGuffin spopularizoval sám Hitchcock a to už  v The 39 Steps (1935). Tento termín označuje miesto, objekt alebo osobu, ktorá je pre protagonistu alebo protagonistov veľmi dôležitou, motivuje ich a je hnacou silou v ich konaniach a rozhodnutiach, avšak pre samotný dej nie je až tak podstatná.
[3] Jeho najznámejšími filmovými titulkami sú tie k dielam ako napr. The Seven Year Itch (1955),  Vertigo (1958), Anatomy of a Murder (1959), North by Northwest (1959), Psycho (1960), Ocean's 11 (1960), It's a Mad, Mad, Mad, Mad World (1963), Grand Prix (1966), Seconds (1966) alebo Casino (1995). Medzi jeho najznámejšie filmové plagáty zase patria tie k snímkam ako napr. Vertigo (1958), Anatomy of a Murder (1959), One, Two, Three (1961), Advise and Consent (1962), It's a Mad, Mad, Mad, Mad World (1963) alebo The Shining (1980). Vytvoril taktiež americký plagát k československému filmu Hoří, má panenko (1967), ktorý režíroval Miloš Forman.
[4] Najlepšie to vystihuje výrok režiséra Stanleyho Kubricka, ktorý pri filmovaný The Shining (1980) povedal: „Každá scéna už bola natočená, našou prácou je natočiť ju trochu lepšie.
[5] Notorious (1946) alebo Charade (1963).
[6] Celkovo robil hudbu v 7 Hitchcockových filmoch: The Trouble with Harry (1955), The Man Who Knew Too Much (1956), The Wrong Man (1956), Vertigo (1958), North by Northwest (1959), Psycho (1960)Marnie (1964). U snímky The Birds (1963) pôsobil ako zvukový konzultant, keďže tu nebola použitá žiadna hudba, iba elektronicky vytvorené zvuky vtákov. Pôvodne zložil hudbu aj pre Torn Curtain (1966), ale Hitchcock ju odmietol a vzhľadom na ich rozdielne predstavy výsledného hudobného skóre nahradil Herrmanna skladateľ John Addison.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára