4. 12. 2014

Point Blank (1967)

   Film-noir je dnes už zaniknutým filmovým žánrom a označuje väčšinu diel, ktoré v sebe kombinovali krimi s thrillerom a vznikli v rokoch 1941 až 1958 (niekedy sa uvádza aj obdobie 1940 až 1959). Od 60-tych rokov sa tento žáner znovu pretransformoval do krimi a thrillerov, napriek tomu však filmy nadväzujúce na noirovú tradíciu, či už po príbehovej alebo vizuálnej stránke možno označiť za post-noiry resp. neo-noiry. Jedným z nich je práve aj Point Blank (1967).

STORY LINE

   Britský režisér filmu John Boorman mal veľmi rýchly štart svojej kariéry. V rodnej domovine debutoval len dobovou hudobnou komédiou Catch Us If You Can (1965) a jeho ďalšie kroky potom smerovali do USA, kde dostal ponuku zadaptovať novelu The Hunter od Richarda Starka.[1] Podobne ako predloha publikovaná v roku 1962, tak aj filmová verzia preberá mnohé prvky z klasických noirových filmov 40-tych a 50-tych rokov, či už ide o cynického a osamelého hrdinu, femme fatale alebo pôsobivú vizuálnu stránku. Pre neo-noiry prvej polovice 60-tych rokov je typické, že je tieto prvky preberali, ale ďalej ich rozvíjali len veľmi málo. Dobrý príkladom je krimi Harper (1966). Od druhej polovice 60-tych však nastáva v Hollywoode zmena. Obdobie tzv. klasického Hollywoodu sa chýli ku koncu, prichádza nová vlna tvorcov (hercov, režisérov, scenáristov) a s nimi aj úplne nové poňatie filmovej tvorby ako takej. Point Blank (1967) je jedným z prvých neo-noirov 60-tych rokov, ktorý s noirovými zložkami pracuje tak, že ich prispôsobuje svojej dobe. Hlavný hrdina na svojej ceste nie je poháňaní ani tak spravodlivosťou alebo túžbou po pomste, ale ide mu hlavne o peniaze, ktoré nedostal. Je správne cynický a drsný, zároveň však toho veľa nenahovorí a ide si tvrdo za svojim cieľom. Neoddeliteľnou súčasťou tohto snímku je aj pôsobivá audiovizuálna zložka, založená predovšetkým na využití farieb, zvukov a strihu. Dobrý príkladom je scéna, keď hlavný hrdina smeruje ku svojej manželke, nasledujú prestrihy na neho a jeho ženu, pričom na pozadí je počuť zvuk topánok (podpätkov) hlavné hrdinu. Práve toto nové využitie strihu a prechodu medzi jednotlivými scénami je jedným zo znakov tzv. nového Hollywoodu. Je tu možné badať aj snahu o umelecké zameranie (úvodné titulky, flashbacky alebo rôzne obrazy), čo z diela nerobí len obyčajné krimi, ale možno ho považovať za artovú kriminálku, vôbec jednu z prvých amerických. Z tohto dôvodu takýto typ filmu nemusí sadnúť každému a tak, kto čaká klasickú kriminálku môže ostať sklamaný. Čo sa týka príbehu tak je vcelku jednoduchý a hoci mnohým divákom sa môže zdať miestami málo uveriteľný ba až prehnaný, to záleží na uhle pohľadu.[2] Kvôli nejednoznačnej interpretácii je toto dielo ešte viac zaujímavejšie a prináša so sebou aj určité „mysteriózne“ prvky. Za najväčšiu slabinu považujem najmä postavy hlavných protivníkov, ktoré neboli vôbec vhodne obsadené. O tom, že postava Parkera zaznamenala úspech, svedčí, že neskôr boli sfilmované aj ďalšie jeho príbehy, vrátane remakeu Payback (1999).[3] Celkovo sa jedná o kvalitnú kriminálku, ktorej príbeh je síce obyčajný, ale za to na svoju dobu netradične a zaujímavo spracovaní, v podobe okorenenia mysterióznou a umeleckou zložkou. Taktiež aj výklad deja môže byť rôzny, to už však závisí od pohľadu konkrétneho diváka, aké dojmy a pocity má z neho po skončení projekcie.

HERCI a HUDBA

   Lee Marvin je výborný, kľudne môžem povedať, že ide o jednu z jeho najlepších úloh. Takéto role drsných mužov pohybujúcich sa na hranici zákona (alebo za ňou) mu sadli, dôkazom toho sú napr. aj tieto snímky: Bad Day at Black Rock (1955), The Man Who Shot Liberty Valance (1962) alebo The Professionals (1966). Divák mu jednoducho musí fandiť, jeho kamenný výraz tváre a cynické hlášky sú nezabudnuteľné. Snímka stojí predovšetkým na ňom aj vzhľadom na to, že ostatní herci, s výnimkou Angie Dickinson, sú nevýrazní a chýba im akákoľvek charizma alebo šarm. Marvin spolupracoval s Boormanom ešte o rok neskôr, na vojnovej dráme Hell in the Pacific (1968). Angie Dickinson tu plní úlohu krásnej ženy dokonale, škoda, len že nedostala viac priestoru. Ostatní herci, ako som už povedal, sú nevýrazní a podľa mňa aj zle obsadení. Hudbu k filmu zložil Johnny Mandel. Skladby majú za úlohu reflektovať atmosféru, v akej si snímka nesie, preto miestami obsahuje tajomné prvky a inokedy zase odráža umelecké zameranie. Kvôli nejednoznačnej interpretácii filmu pozostáva jeho soundtrack hlavne z jemnejších skladieb a tónov, ktoré ako keby evokovali určitý stav (viď. poznámka č.2). Napriek tomu mu chýba nejaká výraznejšia a zapamätateľná hlavná téma alebo nejaká iná skladba a to je škoda. Ako skladateľa si tu viem predstaviť Jerryho Goldsmitha, ktorý o rok skôr zložil perfektnú znepokojivú hudbu pre sci-thriller Seconds (1966). Tam sa síce jednalo o temnejšie tóny zvýrazňujúce paranoidnú atmosféru, ale podľa mňa, by mu problém nerobilo ani zložiť „jemnejšie“ skladby pre taký typ snímku, akým je tento film.


HODNOTENIE

78%


[1] Skutočné meno autora bolo Donald E. Westlake, ktorý pri často publikoval svoje diela pod rôznymi pseudonymami, jedným z nich bol aj Richard Stark.
[2] Upozornenie: Túto poznámku čítať, až po pozretí filmu. Podľa časti divákov a kritikov je dej, potom ako Walkera na začiatku postrelia len jeho snom. Režisér tieto úvahy nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Vyjadril sa len: „What it is is what you see“ (Čo to je, je to, čo vidíte). 
[3] Už o rok neskôr vznikol film The Split (1968) podľa novely The Seventh. Potom nasledovali rovnomenné adaptácie The Outfit (1973)Slayground (1983). Najznámejším filmom z celej série je už spomínaný remake Payback (1999). Posledným doteraz natočeným filmom založením na prácach Richarda Starka je Parker (2013), ktorému ako predloha poslúžila novela Flashfire.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára