14. 12. 2014

Du rififi chez les hommes (1955)

   Jules Dassin patril už pred týmto filmom medzi kvalitných a zručných noirových režisérov. Vo svojej rodnej krajine, v USA natočil Brute Force (1947), The Naked City (1948) a Thieves' Highway (1949). Najznámejším z nich je ten druhý menovaný, najmä kvôli svojej polo-dokumentárnej forme a množstvu exteriérových scén natáčaných priamo v uliciach New Yorku. Koncom 40-tych rokov však v USA začalo obdobie mccarthizmu.[1] Počas dokončovania prác na britskom noire Night and the City (1950) sa dostal v USA na čiernu listinu. To ovplyvnilo ako jeho osobný, tak aj pracovný život. Do rodnej krajiny sa nevrátil, zostal v zahraničí, ale mal problém, vzhľadom na to, že americké distribučné spoločnosti odmietali distribuovať akýkoľvek európsky film na ktorom spolupracovali umelci, ktorí sa nachádzali na čiernych listinách. Z tohto dôvodu trvalo až dlhých 5 rokov, pokým mohol uviesť do kín svoj ďalší film a tým bol práve francúzsky noir Du rififi chez les hommes (1955).

STORY LINE

   Filmy zaoberajúce sa rôznymi krádežami, ktoré sa označujú ako heist movies vznikali už od 30-tych rokov. Bol to však až Dassinov snímok, ktorý spolu s o rok mladším Kubrickovým dielom The Killing (1956) zadefinovali modernú podobu tohto filmového podžánru.[2] Ich príbeh sa totiž odohrával v troch dejstvách: 1. Prípravy na lúpež, zahrňujúce nábor jednotlivých členov, rozdelenie ich úloh, obhliadku miesta činu a zabezpečovacích systémov a po prípade aj skúšku na nečisto; 2. Samotný priebeh krádeže a 3. Situácia po lúpeži, pozostávajúca z úteku z miesta činu, rozdelenia koristi a nečakaných zvratov. Túto šablónu, ktorú tieto dva filmy zaviedli potom kopírovali a dodnes kopírujú ďalšie podobné diela. Dassin však tieto pravidlá nevymyslel, ako prvý s nimi prišiel noir The Asphalt Jungle (1950), ale on ich všetky prepracoval až do najmenších detailov, čím ich v podstate doviedol až do dokonalosti. Celú snímku možno čo sa týka žánrového zaradenia rozdeliť na dve časti. Kým prvá časť predstavuje klasické heist movie, tak druhá je zase typickým noirom. Vrcholom prvej polovice je prirodzene samotná krádež, ktorej ako prevedenie, tak aj natočenie je dokonalé. Dassin pri jej realizácii venoval pozornosť každému detailu a dokáže diváka prekvapiť aj originálnymi nápadmi (využitie dáždnika). Pozoruhodné je, že aj keď všetci štyria členovia pracujú spoločne, tak každý z nich tu má rozdelené úlohy: Jo má na starosti prebúranie steny; Tony zase sledovanie okolia a zneškodnenie alarmu a César pre zmenu trezor (toto pridelenie rôznych úloh jednotlivým členom potom prevzali aj ďalšie podobné filmy).


   Režisérovi sa v tejto scéne podarilo vytvoriť atmosféru, ktorá by sa dala miestami až krájať a tento fakt ešte viac umocňuje to, že celá táto scéna (trvajúca takmer 25 minút) je bez akýchkoľvek dialógov. Divák si tak určite bude klásť otázky typu: „Stihnú to včas?“ alebo „Neobjavia sa nejaké nečakané komplikácie?“ Myslím si však, že režisérovým zámerom nebolo len zvýšiť u diváka napätie, ale zároveň aj zamerať jeho pozornosť na jej priebeh. Som presvedčený o tom, že táto scéna je jedna z najlepších svojho druhu a svojim zručným uchopením môže zapôsobiť aj na dnešné publikum. Kto by si však myslel, že príbeh v druhej polovici upadne, tak sa veľmi mýli, dôležitú úlohu tu opäť zohráva precízne a postupné budovať napätia, ktoré síce vyvrcholí dostatočne pôsobivo, ale nie až tak efektne a silne ako „koniec“ prvej časti. Dôležitým poznávacím faktorom u Dassinových noirov je natáčanie exteriérových scén v skutočných reáliách a výnimkou nie je ani tento film využívajúci ulice Paríža. Za pozornosť určite stojí sledovať ako si režisér pohráva s noirovými prvkami. Dôkazom toho sú obe femme fatale, ktoré v klasických noiroch vystupujú ako silné ženské hrdinky, obratne manipulujúce s mužmi. Dassin ich však uchopil presne opačne. Znížil ich význam a zároveň postavil ich do role „prostredníkov“, ktoré nevedomky resp. nepriamo stoja za nasledujúcim vývojom udalostí. Podobne je to aj s vizuálom. U väčšiny noirov sa príbeh odohráva prevažne v noci. Tu je to presne opačne a prevažná časť deja prebieha počas denného svetla (do noci je v podstate situovaná len samotná lúpež). Celkovo ide o najlepší Dassinov snímok a zároveň jeden z významných ako noirov, tak aj heist movie, ktorý sa oplatí vidieť už len kvôli tej slávnej a mnohokrát citovej scény lúpeže. Zároveň je toto dielo dôkaz toho, že kvalitné noirové filmy nevznikali len v USA, po prípade vo Veľkej Británii, ale aj v iných krajinách.             

HERCI a HUDBA

   Určite nebudem preháňať, keď poviem, že rola, ktorú hral Jean Servais bola jeho životnou. Postaršieho drsňáka s podlomeným zdravým na ktorom sa podpísalo niekoľkoročné väzenie stvárnil dokonale. Myslím si, že žiadny francúzsky herec tej doby by túto postavu nedokázal lepšie zahrať (snáď už len legendárny Jean Gabin). Vhodne typovo sú obsadení aj ostatní členovia jeho party: Carl Möhner (Jo), jeho postava je serióznejšia hlavne preto, že je otcom; Robert Manuel (Mario), ide skôr o komickejšiu postavu, ale zahral ju bravúrne a posledné člena hral sám režisér Jules Dassin (César), aj v jeho prípade ide o komickú postavu, ktorej ešte väčší punc zábavnosti dodáva to, že hrá Taliana. U ich hlavných protivníkov je to trošku komplikovanejšie. Robert Hossein (Remi Grutter) ako drogovo závislý bol tiež vhodne obsadený a výborne zahraný, len škoda, že nedostal viac priestoru. Marcel Lupovici (Pierre Grutter) by si zaslúžil lepšie stvárnenie, nebol síce vyslovene zlý, ale chýbala mu väčšia charizma. Čo sa týka žien, tak tie tu majú síce menší priestor a aj úlohu v príbehu, ale sú krásne: Magali Noël (Viviane), očarí aj svojim speváckym číslom; Janine Darcey (Louise), na prvý pohľad chladná, ale zdanie klame a Claude Sylvain (Ida), v jednej scéne je vidieť cez jej priesvitné šaty ľavé prso. Hudbu k filmu zložil Georges Auric. Jeho skladby reflektujú dianie na plátne a v potrebný čas sú správne napínavé a inokedy zase vhodne dramatické. Najvýraznejšími sú pre mňa najmä úvodná, záverečná skladba a pieseň, ktorú spieva Magali Noël (Viviane). Auric pôvodne zložil skladbu aj pre scénu krádeže, ale režisér sa rozhodol, že táto sekvencia bude bez akejkoľvek hudby (a dialógov). Podľa mňa išlo o správne rozhodnutie, pretože bez nej to ešte viac posilňuje atmosféru danej scény.[3]   


HODNOTENIE

91%


[1] Éra alebo obdobie mccarthizmu (koniec 40-tych a prvá polovica 50-tych rokov) sa vyznačovala silným antikomunizmom, kedy ľudia, ktorí boli komunistami, mali s nimi nejaké spojenie alebo s nimi sympatizovali, stratili svoje zamestnanie. Niektorí z nich boli odsúdení, iní zase nútení odísť do exilu, ďalších z krajiny vyhostili. Toto prenasledovanie sa dotklo aj filmového priemyslu. Množstvo významných hercov, režisérov a scenáristov sa ocitlo na tzv. čiernej listine a ich činnosť im bola buď obmedzovaná (napr. nesmeli hrať vo filmoch, ale v divadlách mohli) alebo úplne zakázaná. (Medzi neželané osoby v tej dobe patrili napr. skladateľ Leonard Bernstein, herec a režisér Charlie Chaplin, režisér Jules Dassin, režisér Edward Dmytryk, herec John Garfield alebo herec Edward G. Robinson, scenárista Dalton Trumbo a ďalší.)
[2] Čo sa týka prevedenia krádeží v oboch filmoch, tak tento snímok by som s Kubrickovým vôbec neporovnával. Tam totiž ide o jednoduchú a rýchlu akciu v podobe prepadnutia dostihovej pokladne, ktorá trvá pár minút. Za to u Dassina, ide o scénu trvajúcu niekoľko desiatok minút z dôvodu komplikovanejšej akcie, v podobe najprv sa dostať do klenotníctva a následne do jeho trezoru.
[3] Rovnakého názoru bol napokon aj sám Auric, pretože po dokončení filmu, mu Dassin pustil túto scénu v dvoch verziách, s hudbou a bez nej. Po ich pozretí dal za pravdu režisérovi.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára