29. 11. 2014

Ikimono no kiroku (1955)

   Zhodením atómových bômb na japonské mestá Hirošima a Nagasaki vstúpilo ľudstvo do atómového veku. Ničivá sila, ktorú jadrová energia predstavovala bola obrovská a prirodzene tak vyvolávala strach. Pocit nebezpečenstva z možnej jadrovej hrozby sa odrazil aj v dobovej filmovej tvorbe.[1] V krajine vychádzajúceho slnka, ktorá dva krát pocítila účinky atómových bômb na civilnom obyvateľstve išlo o veľmi citlivú tému. Prvým filmom, ktorý sa tejto látke venoval bola dráma Genbaku no ko (1952) mapujúca polo-dokumentárnym štýlom život ľudí, najmä detí, v Hirošime niekoľko rokov po výbuchu. Ďalšiu japonskú filmovú tvorbu výrazne ovplyvnil test vodíkovej bomby, ktorý uskutočnili USA na Atole Bikini, 1.3.1954. Následná rádioaktivita zasiahla japonský rybársky člen Daigo Fukuryū Maru a celá posádka, čítajúca 23 mužov, bola ožiarená. O pár mesiacov neskôr jeden z jej členov zomrel a zvyšok až do konca života trpel chorobami spojenými s účinkami radiácie. Túto udalosť o pár rokov neskôr zachytila dráma Daigo Fukuryu-Maru (1959). Ešte predtým však vznikli dva významné počiny: Gojira (1954), ktorý dal svetu legendárne monštrum a Ikimono no kiroku (1955).

STORY LINE

   Rozdiely medzi obomi dielami nie sú len v žánroch (prvý je sci-fi a druhý dráma), ale aj v spracovaní. Gojira (1954) by totiž podľa dnešných kritérií niesla označenie inteligentný blockbuster, ktorý v sebe spája, na svoju dobu, kvalitné efekty a zároveň obsahuje aj nejakú myšlienku. Táto druhá snímka je pre zmenu dielom, ktorého hlavným cieľom vôbec nie je pobaviť divákov efektami, ostatne sa tu žiadne ani nenachádzajú, ale jej hlavnou úlohou je rozoberanie pre Japoncov veľmi citlivej témy atómových zbraní. Taktiež ju možno pokladať za výpoveď o vtedajšej dobe a japonskej spoločnosti. Akira Kurosawa patrí medzi najznámejších (a podľa mňa aj najlepších) japonských filmových režisérov. Celosvetovo sa preslávil najmä svojimi samurajskými snímkami ako napr. Shichinin no samurai (1954), Yôjinbô (1961) alebo Tsubaki Sanjûrô (1962).[2] Rovnako kvalitné sú však aj jeho nesamurajské filmy ako napr. Shûbun (1950), Ikiru (1952) alebo práve Ikimono no kiroku (1955). Kurosawa celý problém jadrovej hrozby predostiera na staršom mužovi, ktorý je zároveň hlavou vcelku zámožnej a mnohopočetnej rodiny. Film predostiera pohľad na to, kam až môže viesť strach jednotlivca z nukleárnej hrozby, koho tým ovplyvňuje a aké následky to zanechá. Dôležitým je aj sledovanie postoja, aký zaujímajú jednotlivé strany k tomuto problému (hlavná postava ho berie veľmi, ba možno až prehnane vážne, zatiaľ čo zvyšok jeho rodiny ani tak moc nie), rovnako tak prinúti niektorých k opätovnému prehodnoteniu svojho postoja k tejto problematike (doktor Harada).


   Treba oceniť, že film na tento problém nahliada nezaujate a predstavuje argumenty a proti argumenty jednej aj druhej strany. Dalo by sa teda povedať, že postavy tu prezentujú rôzne názory, ktoré rezonovali aj vo vtedajšej japonskej spoločnosti. V tomto ohľade možno snímku brať ako odraz svojej doby, ktorá navyše reflektuje aj to, že rovnako ako vo filme, tak aj v skutočnosti mnoho japonských rodín v dôsledku strachu emigrovalo do Južnej Ameriky, hlavne Brazílie. Snímka sa však nezameriava len na jednej téme, teda jadrovej hrozbe, ale dôležité sú tu aj rodinné vzťahy. Intrigy medzi jednotlivými jej členmi, chamtivosť a túžba viesť svoj vlastný život. Jednotlivé postavy pritom nie sú vykreslené len v dobrom alebo zlom svetle, každý z nich má svoje kladné a záporné stránky (ani hlavný hrdina nie je ideálny, pretože v minulosti mal niekoľko mileniek). Nie je tu núdza ani o emócie, najmä v závere (napr. scéna keď rodičia prosia svoje deti o odchod). Dialógy, prepracovaný príbeh a postavy, réžia a témy, ktorými sa dej zaoberá, neuberajú na pôsobivosti filmu ani dnes. Niektorým dnešným divákom bude možno trošku robiť problém pochopiť resp. vcítiť sa do doby 50-tych a 60-tych rokov, kedy bola téma jadrovej hrozby aktuálnou. Kurosawa, ako je to u neho zvykom, dokáže diváka vtiahnuť do deja prakticky okamžite až do samotného konca. Snímka ani na chvíľu nenudí a nie sú tu ani žiadne zbytočne naťahované alebo hluché miesta. Celkovo môžem povedať, že Kurosawovi sa úspešne podarilo skĺbiť dve vážne spoločenské problematiky a vytvoriť z nich originálnu a silnú drámu reflektujúcu svoju dobu. Zároveň je to podľa mňa jeden z najlepších režisérových filmov (Kurosawa ich však má na svojom konte hneď niekoľko), ktorému sa vyplatí dať šancu.

HERCI a HUDBA

   Toshirô Mifune je podľa mňa jedným z najlepších japonských hercov. Mifune bol Kurosawovým dvorným hlavným hercom a celkovo s ním spolupracoval až na 16 filmoch, v období rokov 1948 až 1965.[3] Mifune dokázal zvládať ako komediálne, tak aj vážne úlohy. Dokázal presvedčivo zahrať rôzne role od samuraja a detektíva, cez zlodeja a doktora až po manažéra a starého muža. Práve poslednú menovanú stvárnil v tomto snímku, kde v tej dobe ešte len ako 35 ročný hral postavu muža, ktorý bol o niekoľko desiatok rokov starší. Výnimočný herec sa spozná podľa toho, ako sa do svojej postavy dokáže vžiť, ako dokáže pracovať s emóciami a hlavne ako dokáže strhávať na seba pozornosť svojim výkonom už od začiatku. Práve toto dokázal Mifune už v prvej scéne v ktorej sa objavil. Perfektne dokázal zahrať postavu o 20-30 rokov staršiu než je on sám, najmä jeho mimika, pohyby a výzor, kvôli ktorému je takmer na nespoznanie. Ostatní herci majú tiež svoje kvality, napr. Takashi Shimura, hoci ten tu mal len veľmi málo priestoru, ale oproti Mifunemu a jeho výkonu je to trošku nižšia liga. Hudbu k filmu zložil Masaru Satô. Pre tohto skladateľa to bola prvá spolupráca s Kurosawom a v nasledujúcich 10 rokoch (presne do roku 1965) bol jeho dvorným skladateľom. Jeho skladby tu síce na seba veľkú pozornosť nepútajú, čo je škoda, ale je ich cítiť v pozadí. Ide o celkom pohodový soundtrack využívajúci predovšetkým tradičnú japonskú hudbu a nástroje, ale objavujú sa tu aj prvky jazzu a experimentovania v podobe zvláštnych zvukov (viď. úvodná skladba).


HODNOTENIE

91%


[1] Jedným z prvých významnejších diel reflektujúcich tento nový a hrozivý objav bolo československé sci-fi Krakatit (1948). V americkej tvorbe k tým najvýznamnejším a tiež najznámejším patria: sci-fi The Day the Earth Stood Still (1951), sci-fi horor Them! (1954) alebo apokalyptický noir Kiss Me Deadly (1955).
[2] Prvý menovaný film sa dočkal amerického remakeu v podobe známeho westernu The Magnificent Seven (1960). Druhý menovaný snímok dostal taktiež remake a dokonca dva. Prvý s názvom Per un pugno di dollari (1964) natočil slávny taliansky režisér Sergio Leone ako western a zároveň to bol prvý diel jeho dolárovej trilógie. Druhý odohrávajúci sa v období prohibície nesie názov Last Man Standing (1996). 
[3] Jedinou výnimkou bola Kurosawova dráma Ikiru (1952), kde sa Mifune vôbec neobjavil.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára