7. 9. 2014

Panic in the Streets (1950)

   V roku 1950 vzniklo niekoľko významných noirov ako napr. D.O.A. (1950), In a Lonely Place (1950), Night and the City (1950), Sunset Blvd. (1950) alebo The Asphalt Jungle (1950). Za pozornosť však stojí aj Panic in the Streets (1950), ktorý sa na svoju dobu zaoberá veľmi zaujímavým námetom a to vypuknutím morovej epidémie v uliciach New Orleans.

STORY LINE

   Pre noirové filmy 40-tych rokov je príznačné hlavne to, že položili základy tohto filmového žánru ako takého a sformovali jeho základné črty, či už po charakteroch postáv, príbehovej alebo vizuálnej stránke. V priebehu 50-tych rokov však došlo k posunu resp. vývoju aj u týchto filmov. Žánrové prvky sa tu vyhrocovali, ba priam zachádzali až do extrémov, od vizuálu, napr. The Big Combo (1955), cez zobrazovanie násilia, napr. The Big Heat (1953), až po apokalyptickú zápletku, napr. Kiss Me Deadly (1955). O niečom podobnom možno hovoriť aj v súvislosti s týmto noirom, ktorý sa zaraďuje k tzv. polo-dokumentárnym resp. semi-dokumentárnym noirom. Takto ladené snímky začali vznikať v druhej polovici 40-tych rokov a od klasických noirov sa odlišujú tým, že boli z väčšej časti natáčané v reálnych exteriéroch ako napr. mestské ulice, prístavy, atď., väčšina, hlavne vedľajších postáv je obsadená nehercami a príbeh sa zameriava na čo najdetailnejšie vykreslenie a následné priblíženie divákovi napr. práce FBI alebo polície. Najznámejšími príkladmi takýchto diel zo 40-tych rokov sú napr.: The House on 92nd Street (1945), ktorý vznikol ako prvý v tomto subžánri; ďalej Call Northside 777 (1948) alebo The Naked City (1948). Podobne je to aj s Panic in the Streets (1950), ktorý síce vychádza z podobne dokumentárnych noirov 40-tych rokov, ale zároveň prináša zo sebou typický prvok noirov 50-tych rokov a to v podobe viac vyhrotenej dejovej zápletky. Samotný film pôsobí dosť rozpačito. Na jednej strane tu totiž máme originálnu zápletku o morovej epidémií, dokumentárne rozprávaný príbeh a pôsobivé exteriéry veľkomesta New Orleans v ktorých sa príbeh odohráva. Na druhej strane tu ale chýba väčšia dramatickosť, či už v podobe silnejších scén súvisiacich s konfrontáciou hlavných hrdinov priamo s touto epidémiou (rodina, priatelia, známy) alebo prepracovanosti jednotlivých postáv, tak ako to je u Kazana zvykom. Práve dramatická stránka je problémom, pretože thrillerová časť ako je napr. šírenie epidémie a vydávanie sa po jej stopách je natočené veľmi pútavo a zručne, ale dramatická časť výrazne zaostáva, pôsobí zdĺhavo a nie je veľmi prepracovaná. Priznám sa, že som bol dosť prekvapený, od Kazana som totiž čakal presný opak, že dramatická stránka bude výborne zvládnutá, ale thrillerová nie. Jeho neskoršie výborné drámy ako napr. A Streetcar Named Desire (1951), On the Waterfront (1954), East of Eden (1955) alebo Splendor in the Grass (1961) sú toho dôkazom. Vidno, že sa Kazan snažil a chcel dokázať, že vie pracovať aj s iným žánrom, avšak akosi pozabudol na emócie a hlavne na to, že filmu musí fungovať ako thrillerová dráma. Samotný názov filmu je viac-menej zavádzajúci, pretože žiadna „Panic in the Streets“ tu nie je. Netreba za tým hľadať len finančné hľadisko, ale aj technické. Natočiť totižto veľké davové scény zo stovkami ľudí v uliciach New Orleansu by pravdepodobne viedlo k čiastočnému ochromeniu dopravy a teda aj samotného  mesta. Myslím si však, že snímku by tieto scény len prospeli a priniesli sem potrebné oživenie. Originálny námet a forma tu víťazia nad obsahom, čo je škoda, vzhľadom na to, že námet sa dalo rozvinúť a vyťažiť z neho oveľa viac. Celkovo sa jedná o jeden z tých slabších filmov Elia Kazana, preto odporúčam skôr nejaký z jeho vyššie menovaných snímkov. Po noirovej stránke však ide o snímok, ktorý už vzhľadom na samotnú zápletku rozhodne treba vidieť. Práve toto dielo je jeden z dôkazov toho, že tento filmový žáner mal naozaj veľmi široký rozptyl. Vypuknutie morovej epidémie v jednom veľkom americkom meste bol na svoju dobu odvážny a revolučný nápad a práve preto tento film možno považovať za jeden z prvých, ktoré sa venujú tematike vypuknutia a následnému šíreniu rôznych epidémií a vírusov. Tento snímok položil základy tohto subžánru na ktoré americkí filmári nadviazali až v 70-tych rokoch.

HERCI a HUDBA

   Richard Widmark ma sklamal. Jeho výkon zaostal za mojimi očakávaniami. Čakal som od neho viac, pretože on noirových hrdinov alebo zloduchov dokázal výborne stvárniť či už napr. v Kiss of Death (1947) alebo v Pickup on South Street (1953). Problém vidím hlavne v postave, ktorú stvárnil. On by sa v tomto filme hodil skôr do postavy policajného kapitána Toma Warrena (zahral si ho Paul Douglas) než do úlohy lekára z Verejnej zdravotnej služby. Dobrým príkladom môže byť napr. scéna, v ktorej dáva Warren zatknúť novinára, v nej by Widmark určite exceloval. Naopak príjemne ma prekvapil Jack Palance, ktorému úloha gangstra perfektne sadla. Hudbu k filmu zložil Alfred Newman. Tomu sa podarilo vytvoriť celkom kvalitné skladby, ktoré odrážajú atmosféru filmu, či už po thrillerovej alebo dramatickej stránke. Dobrý príkladom je napr. otváracia znepokojujúca skladba. 


HODNOTENIE

65%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára