10. 8. 2014

Sunset Blvd. (1950)

   V roku 1950 sa až tri filmy rozhodli ukázať odvrátenú stranu showbiznisu. Pokým film All About Eve (1950) si zobral na mušku zákulisie divadla, tak filmy In a Lonely Place (1950) a Sunset Blvd. (1950) si rozhodli podať zákulisie filmu.

PROLÓG

   Wilderova dráma The Lost Weekend (1945), ktorá otvorene poukazovala na pravú tvár a vplyv alkoholizmu sa dočkala vo svojej dobe pozitívneho prijatia ako u divákov, tak aj u kritikov a Hollywoodu. V roku 1949 sa Wilder odhodlal pre ďalšiu odvážnu drámu, tentoraz sledujúcu pohľad do vlastných radov samotného Hollywoodu. Sunset Blvd. zožal u divákov a kritikov úspech, len vo filmovom priemysle sa film stretol s nejednoznačným prijatím. Odporcovia tvrdili, že Sunset Blvd. predstavuje Hollywood v nie práve najlepšom svetle a vytvára negatívny obraz o ňom. Práve títo ľudia z filmovej brandže vyčítali Wilderovi, že si dovolil o svojich vlastných kolegoch a o vlastnej práci natočiť takýto film. Napriek tomu bol film odmenený tromi oscarmi, vrátane toho za najlepší scenár. Wilder pri písaní scenára vychádzal nielen z vlastných skúseností, ktoré v Hollywoode zažil, ale zo svojej mladosti, keď si pre nedostatok peňazí privyrábal ako gigolo.

STORY LINE

   Už pred Sunset Blvd. vznikli filmy z prostredia Hollywoodu ako napr. A Star Is Born (1937) alebo muzikál It's a Great Feeling (1949), ktoré boli v prípade prvého menovaného zábavné a ukazovali len tú svetlejšiu stránku filmového priemyslu alebo v prípade druhého filmu len naznačili skutočnú a odvrátenú stranu Hollywoodu, hlbšie ju však nerozoberali. Wilder sa rozhodol ukázať pravdivý obraz továrne na sny, bez príkras, ale za to s dávkou cynizmu a rôznych narážok či už v podobe hercov a ich postáv alebo prostredníctvom scénok a dialógov. V porovnaní zo svojou konkurenciou z rovnakého roku: All About Eve a In a Lonely Place, je to práve Sunset Blvd., ktorý zo všetkých troch filmov zašiel najďalej. In a Lonely Place totiž svoju pozornosť sústreďuje a samotný Hollywood prezentuje na jednej postave scenáristu, kde však veľkú úlohu zohráva jeho charakter a správanie sa. Oproti tomu Sunset Blvd. kladie dôraz na vykreslenie filmového priemyslu prostredníctvom viacerých postáv, pričom väčšina príbehov jednotlivých postáv vychádza alebo sa inšpirovala skutočnými príbehmi. Dokonca aj medzi hlavnými postavami a ich predstaviteľmi je možné nájsť určité paralely (William Holden=Joe Gillis, Gloria Swanson=Norma Desmond alebo Erich von Stroheim=Max Von Mayerling). All about Eve síce zobrazuje zákulisie divadla, ale na miesto kritiky divadelných pomerov svoju pozornosť sústreďuje hlavne na bezohľadný karierizmus. Scenárista a režisér filmu Joseph L. Mankiewicz vsádza na komornejší a divadelný vzhľad filmu, ktorý budí dojem klasickej konverzačky.


   Wilder v Sunset Blvd. ukazuje nielen pomery vo filmovom priemysle, ale aj túžbu po sláve, karierizmus, nostalgiu nad starými časmi, ktorá je ostro konfrontovaná s prítomnosťou. Postavy nie sú jednoznačne zlé alebo jednoznačne dobré, sú poznamenané vývojom a dlhoročným pôsobením v továrni na sny. Joe Gillis síce túži po peniazoch, kariére a sláve, ale v podstate sa len snaží presadiť a prežiť vo filmovom svete, pričom za túto cenu je ochotný obetovať takmer všetko. V jeho postave odrazil Wilder aj vlastné scenáristické začiatky, keď po príchode do USA v druhej polovici 30-tych rokov začínal rovnako. Ani postavu Normy Desmond nemožno brať len ako hysterickú a šialenú ženu usilujúcu o comeback. Aj ona je len obeťou filmovej mašinérie, žije totiž v ilúzií, ktorú si sama vytvorila, ktorú celé tie roky života v ústraní živila v sebe a ktorá súvisí hlavne s jej odchodom do ústrania za čo môže zvukový film. Wilder tu pritom čerpá zo skutočných osudov hereckých hviezd, pretože s nástupom zvuku začiatkom 30-tych rokov sa mnoho hercov muselo preorientovať a prispôsobiť z nemých filmov na zvukové. Tí, ktorí sa nedokázali adaptovať či už pre svoje herecké, ale hlavne jazykové schopnosti, ako napr. Pola Negri, tak ich kariéra sa skončila, pretože ich už filmový priemysel pokladal za nevyužiteľných vo svojich filmoch, čím boli fakticky odpísaní a nechtiac museli odísť do hereckého dôchodku. Ďalšou narážkou na nemú éru je prítomnosť troch „nemých tvárí“ (Buster Keaton, Anna Q. Nilsson a H. B. Warner) hrajúcich bridž alebo premietanie nedokončeného nemého filmu Queen Kelly (1929).   

EPILÓG

Wilder sa ku kritike Hollywoodu (filmového priemyslu) ešte raz vrátil, keď o 20 rokov neskôr natočil drámu Fedora (1978). Jednalo sa o akúsi modernú verziu Sunset Blvd., ktorá pre zmenu odrážala pomery vo filmovom priemysle na konci 70-tych rokov. Ďalšou spojitosťou medzi týmito filmami je aj to, že v oboch hral hlavnú postavu William Holden. Úspech Sunset Blvd. odštartoval vznik ďalších, podobných filmov, ktoré kritizovali pomery a zákulisie Hollywoodu ako napr. dráma The Bad and the Beautiful(1952) alebo muzikály Singin' in the Rain (1952) a A Star Is Born (1954). Na konci Sunset Blvd. načrtol Wilder aj tému medializácie a novinárčiny, ktoré o rok neskôr rozvinul v dráme Acein the Hole (1951), kde ponúkol pohľad na novinársky hyenizmus. Film, ale prepadol ako u divákov, tak aj u kritikov. Sunset Blvd. možno zaradiť k najlepším filmom Billyho Wildera. Je to nadčasová dráma, ktorá cynizmom, narážkami, ale aj postavami, dialógmi a scénami odhaľuje pravú, odvrátenú a skazenú tvár továrne na sny zvanej Hollywood.

HERCI a HUDBA

Za životnú a najlepšiu úlohou Williama Holdena sa považuje Stalag 17 (1953), ale Sunset Blvd. možno zaradiť hneď na druhé miesto, navyše sa jedná o film, ktorý znovu naštartoval jeho kariéru, ktorá v 40-tych rokoch postupne upadala. Jeho postava Joe Gillis teda viac-menej odráža samotný Holdenov život resp. jeho kariéru. Jeho hrdina je taktiež typickým noirovským predstaviteľom, ktorému nechýba šarm, cynizmus, ale necháva sa ovládnuť ženou. Pre herečku Gloriu Swanson sa jedná o jej životnú úlohu, hoci aj u nej možno badať paralelu s jej vlastnou kariérou, ktorú rovnako ukončili zvukové filmy. Jej výkon sa môže zdať ako teatrálny, pripomínajúci nemé filmy, ale to vlastne najlepšie vystihuje celú podstatu jej postavy, ktorá žije ešte v dobe nemej éry. Erich von Stroheim patril k významným režisérom nemej éry. Jeho kariéru ukončil nákladný a nikdy nedokončený film Queen Kelly (1929), ktorého ukážky môžeme vidieť aj vo filme. Stroheim ukázal, že okrem režírovania dokáže aj hrať. Jeho komorník Max tiež miestami vyvoláva strach, ale zároveň aj súcit, pretože všetko čo robí, tak robí len preto, aby ochránil Normu. Nancy Olson a jej úloha Betty Schaefer, mladej lektorky, ktorá sa chce stať scenáristkou reprezentuje mladú a nevinnú krv, ktorú ešte nestihol filmový priemysel skaziť a zničiť. Menšiu úlohu si vo filme zahral aj režisér Cecil B. DeMille, ktorý si zahral sám seba a ktorého môžeme sledovať pri práci na jeho filme Samson and Delilah (1949). Hudbu k filmu zložil Franz Waxman. Jednoznačne najlepší Waxmanov soundtrack, ktorý v sebe kombinuje napínavé a znepokojivé prvky (úvodná skladba), ale zároveň aj nostalgiu nad starými časmi, romantiku a drámu.


HODNOTENIE

97%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára