11. 8. 2014

Rope (1948)

   Hitchcock veľmi rád experimentoval pri natáčaní svojich filmov. The Wrong Man (1956) sa rozhodol natočiť dokumentárnou formou, pričom sa snažil o čo najvernejšie zobrazenie skutočných udalostí. Štvorica filmov Lifeboat (1944), Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954)Rope (1948) má spoločné to, že ich dej sa odohráva prevažne na jednom mieste resp. v jednej miestnosti. Okrem toho sa posledný menovaný film pokúsil Hitchcock natočiť takmer bez jediného strihu.

STORY LINE

   Bola to veľká výzva pre samotného Hitchcocka a to hneď z dvoch dôvodov, nielenže sa o to dovtedy nikto na poli celovečerných hraných filmov nepokúsil, ale ani technické možnosti vo vtedajšej dobe neumožňovali natočiť takto koncipovaný film. Oba problémy sa však podarilo „hravo“ vyriešiť. To, že sa o to ešte nikto nepokúsil neznamenalo automaticky aj to, že sa to nedá urobiť. Predstavovalo to síce skoro úplne odstrániť jednu z dôležitých častí filmového procesu, napriek tomu ale, Hitchcock ukázal, že je to uskutočniteľné. Navyše tým, že strih v jeho filme takmer absentuje sa mu podarilo docieliť to, že snímka pôsobí dojmom, ako keby sa odohrávala v reálnom čase. Hoci vtedajšia technika umožňovala natočiť na jeden záber len necelých 10 minút, Hichcock si poradil aj s týmto problémom a šikovne ho zamaskoval. Viac ako polovicu scén, v ktorých musel použiť strih snímal veľmi rafinovane tým, že ich záber končí a začína pohľadom na chrbát niektorej z postáv. Celkovo sa tento 80 minútový film skladá z 10 segmentov, ktoré trvajú priemerne 7 a pol minúty. Všetky scény sa pred samotným natáčaním niekoľkokrát skúšali. Herci museli mať nacvičený nielen svoj text, ale museli vedieť aj to kam sa postaviť resp. ako sa pohybovať. Kamera totiž nebola statická, ale pohyblivá a nasledovala hercov nielen v rámci jednej miestnosti, kde sa väčšina príbehu odohráva, ale aj pri prechode medzi miestnosťami. Niektoré scény sa podarilo natočiť na prvý krát, iné sa museli znovu pretočiť. Bol to komplikovaný a náročný proces, ale nakoniec sa film podarilo dokončiť. Hitchcock použil dlhé zábery, ale v omnoho menšej miere aj vo svojich nasledujúcich filmových počinoch Under Capricorn (1949) a Stage Fright (1950). Po technickej stránke teda nie je čo tomuto snímku vyčítať, po príbehovej stránke je to však už trošku horšie.


   Dej vychádza z rovnomennej divadelnej hry založenej na skutočných udalostiach, kedy v roku 1924 dvaja študenti Nathan Leopold and Richard Loeb zavraždili 14-ročného chlapca v snahe spáchať dokonalú vraždu, keďže ako motív im poslúžila teória o tzv. nadčloveku od nemeckého filozofa Friedricha Wilhelma Nietzscheho. Scény, v ktorých hlavní hrdinovia túto teóriu obhajujú patria k tomu najlepšiemu. Tu je veľmi dôležité si uvedomiť, že snímka vznikla 3 roky po Druhej svetovej vojne a nacistický režim Nietzscheho myšlienky, vrátane tejto prevzal. Určitým spôsobom tak toto dielo reflektuje svoju dobu, pretože práve po vojne sa svet postupne dozvedal o nacistických zverstvách. Ostatne toto nebol prvý Hitchcockov film reflektujúci svoju dobu, už predtým natočil Notorious (1946), kde venoval tematikám ako nacisti v Južnej Amerike a výroba atómovej bomby. Rope (1948) možno označiť ako klasickú konverzačku, avšak s tým rozdielom, že na miesto dialógov a postáv je tu kladený dôraz len na dialógy. Postavy tu ani nemôžu hrať výraznú úlohu a ani prejsť nejakým vývojom, pretože snímka sa má odohrávať v reálnom čase a z tohto dôvodu tu akejsi prepracovanosti postáv nemôže byť ani reč. Napriek tomu sa tu nájdu tri zaujímavé postavy, okrem dvojice Brandon a Phillip, je to aj Rupert Cadell. Ostatné postavy sú len do počtu. Nechýba ani napätie, hoci v omnoho menšej miere než u iných hitchcockovských thrillerov. Prítomný je aj humor, či už v podobe postáv (Anita Atwater) alebo scénok (hádanie filmu Caryho Granta a Ingrid Bergman), ktorými sa režisér snaží odľahčiť atmosféru. Výsledkom ani tak nejde o jeden najlepších, ako skôr o ten najzaujímavejší Hitchcockov film, ktorý ovplyvnil nielen americkú, ale aj svetovú filmovú tvorbu. Hitchcock neskôr svoje rozhodnutie nevyužiť strih oľutoval, ale jeho technika napriek tomu slávila úspech a chopili sa jej mnohí významní režiséri ako napr. Orson Welles (v Touch of Evil (1958)úvodnej 3 minútovej scéne), Andrei Tarkovsky (v Nostalghia (1983) v „sviečkovej“ 9 minútovej scéne), Martin Scorsese (v Goodfellas (1990)3 minútovej scéne v klube Copacabana), Robert Altman (v The Player (1992)úvodnej 8 minútovej scéne), John Woo (v Hard Boiled (1992)akčnej 3 minútovej scéne), Brian De Palma (v Snake Eyes (1998)úvodnej 12 minútovej scéne), Alfonso Cuarón (v Gravity (2013)úvodnej 17 minútovej scéne) a ďalší ako Stanley Kubrick, Paul Thomas Anderson alebo Quentin Tarantino.

HERCI a HUDBA

   John Dall a Farley Granger stvárnili svoje úlohy výborne. Obaja trefne vystihli rozdielne charaktery svojich postáv. Ich postavy sú najzaujímavejšie a tak je len pochopiteľné, že celý film si kradnú pre seba. Granger si neskôr zahral hlavnú úlohu aj v ďalšom Hitchcockovom filme, noirovom thriller Strangers on a Train (1951). James Stewart tu má tiež zaujímavú postavu, ale dostáva trošku menší priestor, avšak jeho osobnosť a herecké podanie má v sebe typické prvky jeho predošlých filmov kombinujúce humor a drámu. Na rozdiel od hlavného dua Dall-Granger pôsobí vo svojej úlohe prirodzene, ako keby ju ani nehral, ale bol sám sebou. Ostatní herci hrajú kvalitne, ale ich postavy by som povedal, že sú len do počtu. Hudbu k filmu zložil David Buttolph. Tá v tomto prípade hrá len veľmi málo úlohu a to pri úvodných a záverečných titulkoch. Hitchcock sa rozhodol, že hudbu počas filmu využije minimálne, dal totiž prednosť vyniknutiu dialógov a zvukom prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. 


HODNOTENIE

78%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára