11. 8. 2014

Rear Window (1954)

   V roku 1954 mali premiéru hneď dva filmy Alfreda Hitchcocka. Tým prvým uvedením bol trošku menej známy Dial M for Murder (1954), naopak tým druhým a známejším bol práve Rear Window (1954).

STORY LINE

   Hitchcock veľmi rád experimentoval pri natáčaní svojich filmov. Rope (1948) sa pokúsil natočiť takmer bez jediného strihu. The Wrong Man (1956) zase natočil dokumentárnou formou, pričom sa snažil o čo najvernejšie zobrazenie skutočných udalostí. Štvorica filmov Lifeboat (1944), Rope (1948), Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954) má spoločné to, že ich dej sa odohráva prevažne na jednom mieste resp. v jednej miestnosti. Ak by sa mal menovať nejaký Hitchcockov film v ktorom dokázal skĺbiť napínavý thriller s romancou, tak by to bola nepochybne táto snímka. S napätím tu Hitchcock pracuje okrem malého priestoru jedného bytu aj so sledovaním ľudí v ich bytoch. Celý príbeh môžeme sledovať z pozície hlavného hrdinu a tak divák je v podstate v rovnakej úlohe ako on a je teda akýmsi voyerom, ktorý zo svojho bytu pozoruje životy ľudí vo svojom okolí. Rovnako ako on, tak aj divák je tu obmedzovaný priestorom a z toho dôvodu, to čo vidí on, tak vidíme aj mi. O ostatných veciach a súvislostiach sa môžeme len domýšľať. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tu forma víťazí nad obsahom, ale nie je to pravda. Originálne zasadenie príbehu je aj kvalitne prepracované. O tom svedčia napr. aj romantické scény nemožno považovať len za akési vsuvky, iste majú odľahčiť príbeh, ale zároveň vytvárajú akoby druhú dejovú linku. Na jednej strane tak máme napínavý thriller a na druhej strane zase romantiku. Hitchcock ich však dokázal spracovať tak, že sa perfektne dopĺňajú, sú vyvážené a dopĺňajú sa práve vtedy, keď je to potreba. Vďaka tomu je divák miestami držaný v napätí a inokedy sa zase môže pobaviť vtipnými scénkami medzi ústredným duom Jeff a Lisa. Hlavné postavy sú tiež dosť prepracované, skvelo sa dopĺňajú a sú protikladmi. Na jednej strane tu máme Jeffa, so zlomenou nohou indisponovaného zvedavca, ktorý rád nazerá do súkromného života jeho susedov, ale zároveň je to starý mládenec, ktorý nie je príliš naklonený myšlienke vliezť do chomúta. Vďaka tomu, že príbeh sledujeme z jeho pozície nie je problém sa do jeho postavy vcítiť a prežívať dej, tak ako on. Do jeho „záľuby“ však Hitchcock dokázal priniesť aj dilemu spojenú s jeho narušovaním súkromia ostatných ľudí. Na druhej je tu jeho veľmi očarujúca dlhoročná priateľka Lisa, ktorá by sa rada vydala, ale zároveň neváha vzhľadom na Jeffovu imobilnosť prevziať na seba úlohu hrdinky a pomáhať mu s jeho „vyšetrovaním“ a zháňaným dôkazov. Nebojí sa nasadiť krk pre muža, ktorý ju „odmieta“ a bráni sa jej návrhom. Divák je pri jej zbieraní dôkazov neustále držaní v napätí a rovnako ako Jeff sa o ňu bojí. No a samotné finále v ktorom dôjde k stretu pozorovaného a pozorovateľa je ešte viac vygradované a napínavé až do konca. Technickým veciam ako kamera a strih nemám čo vytknúť. Miestami výborne podporujú napínavú atmosféru. Vyzdvihnúť musím výpravu, kvôli zhotoveniu a zariadeniu celého bytového komplexu do čo najmenších detailov, vrátane jednotlivých bytov a nádvoria. Celkovo sa jedná o chytrý a originálne natočený film, ktorý v sebe kombinuje thriller a romancu, pričom mu nechýbajú ani napínavé, ani zábavné scény. Ďalší dôkaz toho, že menej je niekedy viac (stačia tu len dialógy, herci a napätie), navyše je to jeden z mála filmov, v ktorom forma a obsah idú ruka v ruke. Podľa mňa je to jeden z najlepších Hitchcockových filmov, ktorý musíte vidieť, keď už nie kvôli spracovaniu a príbehu, tak aspoň kvôli božskej Grace Kelly.

HERCI a HUDBA

   Jamesa Stewarta radím k najlepším hercom. Dokázal stvárniť ako dramatické, tak aj tie komediálne úlohy. V tomto filme využil obe zároveň, aj keď nie naplno, ale len v obmedzenej miere. Dôvod je vcelku jednoduchý a je spojený s jeho postavou, ktorá má zlomenú nohu a nemôže sa pohybovať aj z toho plynie to, že jeho herecký prejav je limitovaný práve týmto faktorom a nemôže sa naplno prejaviť. Napriek tomu sa však divák dokáže do jeho postavy vcítiť aj preto, že dej sledujeme prostredníctvom jeho postavy. Grace Kelly patrí taktiež k mojim obľúbeným herečkám. V tomto filme dokazuje, že nie je tu len v úlohe krásky, ktorá je tu iba kvôli romantickej linke, ale že vie aj hrať. Neskôr, keď začne vyšetrovanie ona sama sa stáva stredobodom pozornosti a teda hlavnou hrdinkou filmu, keď zháňa dôkazy. Navyše je tu veľmi nádherná, ostatne ako vždy a podobne ako v prípade The Country Girl (1954) dokazuje, že zvládne aj dramatické úlohy. Z ďalších hercov stojí za zmienku ešte Thelma Ritter, v úlohe vtipnej Jeffovej ošetrovateľky Stelly. Hudbu k filmu zložil Franz Waxman. Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch. Pôvodne boli nahraté skladby pre celý film, ale Hitchcock sa neskôr rozhodol ponechať ich len zopár, vrátane tých čo hrajú pri úvodných a záverečných titulkov. V záujme dosiahnutia väčšej autentickosti trval na tzv. diegetickom zvuku, teda na zvuku a skladbách, ktoré vychádzajú priamo zo samotné príbehu (napr. hluk ulice, skladby púšťané z rádia, skladby hrané hercami na nejaké hudobné nástroje, atď.). Je to ale dvojsečná zbraň, pretože miestami sa hodia, podporujú atmosféru filmu a taktiež aj väčšiu autenticitu, ale zároveň v niektorých scénach by sa predsa len hodilo hudobné skóre.


HODNOTENIE

94%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára