11. 8. 2014

Harper (1966)

   Film-noir je dnes už zaniknutým filmovým žánrom a označuje väčšinu diel, ktoré vznikli v rokoch 1940 resp. 1941 až 1958 resp. 1959. Ide predovšetkým o tie snímky, ktoré v sebe kombinujú krimi s thrillerom, častokrát sú adaptáciou literárnej predlohy, najčastejšie detektívky, ich hlavnými hrdinami je cynický dsňák stojaci prevažne na strane zákona (súkromný detektív, policajný vyšetrovateľ) a femme fatale (osudová žena) a samozrejme k tomu patrí aj vizuálny prvok, hra so svetlom a tieňmi. Od 60-tych rokov sa tento žáner znovu pretransformoval do krimi a thrillerov, napriek tomu však filmy nadväzujúce na noirovú tradíciu, či už po príbehovej alebo vizuálnej stránke možno označiť za post-noiry resp. neo-noiry. Jedným z nich je práve aj Harper (1966).

STORY LINE

   Aj u samotných filmov-noir došlo k ich vývoju už v priebehu 50-tych rokov. Tam sa, ale žánrové prvky vyhrocovali, ba priam zachádzali až do extrémov, od vizuálu, napr. The Big Combo (1955), cez zobrazovanie násilia, napr. The Big Heat (1953), až po apokalyptickú zápletku, napr. Kiss Me Deadly (1955). Pre neo-noiry je typické pohrávanie sa zo žánrovými prvkami, ale ich uchopenie nezachádza do extrémov, práve naopak, snažia sa búrať tieto zaužívané prvky a prispôsobovať ich novej, „súčasnej“ dobe. To je prípad aj tohto snímku. Podobne ako mnohé klasické noiry je tiež adaptáciou literárnej predlohy. Jej autor sa pri písaní inšpiroval dielami významných spisovateľov, ako boli Dashiell Hammett alebo Raymond Chandler, ktorých diela boli aj sfilmované. Jednalo sa o: The Maltese Falcon (1941), Murder, My Sweet (1944) alebo The Big Sleep (1946). Chandler navyše pracoval aj na scenároch k významným noirom ako Double Indemnity (1944) alebo Strangers on a Train (1951). V prípade Harpera je hlavným hrdinom tiež súkromný detektív, ale ako v úvode filmu sám poznamená, je novým typom detektíva. Od klasických noirových detektívov zo 40-tych a 50-tych rokov ho odlišuje niekoľko faktorov, vďaka ktorým ho dokonca možno považovať za ich úplný protiklad: Je ženatý, aj keď ide o krachujúce manželstvo; svojim výzorom pripomína skôr sukničkára než drsného detektíva a v neposlednom rade nerozdáva rany, ale sám ich dosť utŕži. Kým hlavná postava má predstavovať akési „búranie“ zaužívaných žánrových prvkov, tak samotný príbeh sa ich pevne drží. Dej je zamotaný, postáv je tu mnoho a vzťahy medzi nimi sú poprepletané. Ide o priemernú kriminálku, ktorá neponúka nič, čo by ju odlišovalo od žánrovo príbuzných filmov.


   Za to môže hlavne ten fakt, že prevažná väčšina neo-noirov 60-tych rokov ešte spadala do obdobia tzv. Klasického Hollywoodu, kedy platil tzv. produkčný kódex. Ten začal platiť od roku 1930, hoci v skutočnosti až od 1934 a určoval pravidlá cenzúry v americkej filmovej produkcií a distribúcií ohľadom erotiky, násilia, vulgarizmov, atď. vo filmoch. Harper vznikol práve v období nástupu postupne sa formujúceho tzv. Nového Hollywoodu, ktorý prichádza s úplne novým uchopením ako po príbehovej, tak aj po technickej stránke, najlepším príkladom je krimi thriller In Cold Blood (1967). Harper bol tak limitovaný a obmedzovaný, tým, čo sa tam mohlo resp. nemohlo objaviť. Najlepšie je to vidieť na postavách a na prostredí, v ktorom sa hlavný hrdina pohybuje. Postavy sú síce zaujímavé, ale stelesňujú zaužívané charaktery príznačné pre klasické noiry, napr. postava pani Sampsonovej pripomína postavu generála Sternwooda z noiru The Big Sleep (1946), ostatne to dokladá aj obsadenie tejto úlohy. Prostredie je vyobrazené veľmi vľúdne, je síce pravda, že sa pohybujeme hlavne v kruhoch vyššej a strednej spoločenskej vrstvy, ale odvrátenú stranu mesta alebo nejakú spodinu tu viac-menej ignoruje a nezobrazuje ju, ako keby neexistovala. Tradičný príbeh má zaujímavé postavy, ale dejové odbočky (manželka; pašeráci ľudí), ako aj zbytočne prekombinovaný záver, nepôsobia práve najlepšie a celý film len spomaľujú. Za to môže aj režisér Jack Smight, ktorý predtým pracoval na televíznych filmoch a seriáloch. Toto bol pre neho prvý väčší projekt. Hoci ním nadväzuje a dáva poctu starým krimi noirom, on sám, však neprichádza v príbehovej rovine s ničím novým. Skúsenejší režisér by určite popracoval aj na príbehu, inak sú hlavná postava, ďalšie postavy a ich „zložité“ vzťahy, ako aj cynizmus, hlášky a vtipné scénky zvládnuté výborne.

HERCI a HUDBA

   Paul Newman sa do svojej úlohy náramne hodil. Práve svojim mladistvým výzorom a vystupovaním predstavoval tú novo-nastupujúcu generáciu súkromných detektívov, ktorá sa značne odlišovala od svojich predchodcov. Táto postava patrí v jeho filmografii k jednej z tých najlepších. Výborne mu sekundujú aj ďalší herci, musím upozorniť, že obsadenie sa v tomto prípade veľmi podarilo. Lauren Bacall ako symbol klasických noirov, v ktorých si sama zahrala so svojim manželom, noirovov legendou Humphreym Bogartom v snímkach ako The Big Sleep (1946), Dark Passage (1947)Key Largo (1948). Shelley Winters stvánila postavu bývalej hereckej hviezdy, ktorej sláva pominula. Je to dosť vtipná postavička, aj práve kvôli jej hereckému výkonu. Harperova manželka Susan v podaní Janet Leigh je síce zbytočnou postavou, ale skvelo zahranou. Za zmienku rozhodne stoja aj zamilovaný právnik Arthur Hill, gigolo Robert Wagner, speváčka Julie Harris, pašerák ľudí Robert Webber a samozrejme aj krásna Pamela Tiffin. Hudbu k filmu zložil Johnny Mandel. Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch, zopár skladieb je celkom chytľavých, ale inak nejde o nejaké výraznejšie skladby.


HODNOTENIE

66%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára