10. 8. 2014

Dial M for Murder (1954)

   V roku 1954 mali premiéru hneď dva filmy Alfreda Hitchcocka. Tým známejším bol Rear Window (1954), naopak tým menej známym, ale v kinách uvádzaný ako prvým bol práve Dial M for Murder (1954).

STORY LINE

   Hitchcock veľmi rád experimentoval pri natáčaní svojich filmov. Rope (1948) sa pokúsil natočiť takmer bez jediného strihu. The Wrong Man (1956) zase natočil dokumentárnou formou, pričom sa snažil o čo najvernejšie zobrazenie skutočných udalostí. Štvorica filmov Lifeboat (1944), Rope (1948), Rear Window (1954) a Dial M for Murder (1954) má spoločné to, že ich dej sa odohráva prevažne na jednom mieste resp. v jednej miestnosti. Okrem toho bol posledný menovaný film natočený pomocou novovznikajúcej technológie 3D. Táto technológia bola reakciou na znižujúci sa záujem divákov o kiná a to v dôsledku nástupu televízie. Prvý 3D film vznikol len dva roky predtým a bol ním dobrodružný snímok Bwana Devil (1952). Hitchcok si tak mohol vyskúšať ďalší experiment, tento krát prácu s touto novou technológiou. V tej dobe sa muselo jednať o skutočne veľký zážitok vidieť takýto 3D film, dnes by uvedenie tohto diela v 3D bolo zaujímavé hlavne z historického hľadiska. Čo sa týka samotného filmu, tak Hitchcockovi sa tu podarilo na malom priestore vytvoriť nielen výbornú, postupne gradujúcu atmosféru, ale aj skvelý príbeh, ktorý dokáže prakticky okamžite vtiahnuť do deja. Nie že by téma plánu na dokonalú vraždu bola niečím novým, ostatne už predtým vznikali filmy s podobnou tematikou ako napr. Double Indemnity (1944), The Postman Always Rings Twice (1946) a dokonca s touto témou pracoval aj samotný Hitchcock v noirovom thrilleri Strangers on a Train (1951). Hitchcock si však na rozdiel od nich síce v Dial M for Murder (1954) vystačil len s jednou miestnosťou, to ale vykompenzoval výborným príbehom a postavami, predovšetkým manželským párom. Taktiež tu preberá typické noirové prvky ako hra zo svetlom a tieňmi a aj samotnú Margot možno v určitom zmysle chápať ako femme fatale. Čo sa týka príbehu, tak plán vraždy je predstavený až do tých najmenších detailov, avšak ako to už u dokonalých vrážd býva aj tu nastanú komplikácie, ktoré pritom paradoxne vedú k neočakávanému tzv. plánu B, kedy z obete sa stáva hlavná podozrivá. Práve v tomto tkvie sila tohto filmu a na svedomí to nemá len bravúrna Hitchcockova réžia, ale predovšetkým samotný scenár. Ak sú dialógy a postavy napísané znamenite, tak aj zabudnete, že príbeh sa odohráva len v jednej miestnosti a to je prípad aj tohto snímku. K tomu ešte treba prirátať skvelé postupné budovanie atmosféry a napätia, ako to vie len majster napätia. Isto nájde sa tu aj pár nedokonalostí, najmä trošku uponáhľaný a neuspokojivý záver. Filmu by predsa len prospelo 10 minút na viac a predovšetkým trošku iné odhalenie resp. rozuzlenie. Takto to pôsobí dojmom príliš veľa náhod v ten pravý čas. Veľká škoda, že v závere by filmu ako keby došli baterky, pretože finále si zaslúžilo byť trošku viac dôstojnejšie a prepracovanejšie. Väčší priestor podľa mňa mohla dostať aj súdna scéna, hoci je pútavo natočená, tak o pár minút naviac by filmu ako takému viac prospelo, hlavne po tej dramatickej stránke. Napriek tomu sa jedná o jeden z najlepších Hitchcockových filmov, pretože menej je niekedy viac a v tomto prípade to platí mnohonásobne.

HERCI a HUDBA

   Ray Milland síce nepatrí medzi nejakých známych hercov, napriek tomu dokázal, že mu sadne skoro každý žáner, či už ide o romantické komédie, tu vyčnieva predovšetkým screwball komédia The Major and the Minor (1942), drámy, tu je to jednoznačne The Lost Weekend (1945) alebo thriller, z ktorého tým najlepším je tento snímok. Milland tu síce stvárnil hlavného záporného hrdinu, ale vďaka jeho charizme a výkonu mu divák jednoducho musí fandiť. Jeho postava si zachováva chladnú hlavu, čo môžeme sledovať najmä pri neúspechu jeho hlavného plánu a následnému vypracovaniu plánu B za pochodu. Bez pochyby ide o jednu z jeho najlepších úloh. Grace Kelly patrí medzi moje najobľúbenejšie herečky a je tu nádherná, ostatne ako vždy, hoci jej postava tu až tak nevynikne ako v prípade filmov z toho istého roku Rear Window alebo The Country Girl, kde podľa mňa podala omnoho lepšie výkony. V jej prípade však platí, že nemusí ani hrať, ale len stačí, že tu je. Z ďalších hercov zaujmú zloduch Anthony Dawson a inšpektor John Williams. Hudbu k filmu zložil Dimitri Tiomkin. Bola to jeho štvrtá a zároveň posledná spolupráca s Hitchcockom. Predtým sa podieľal na týchto jeho filmoch: Shadow of a Doubt (1943), Strangers on a Train (1951) a I Confess (1953). Skladby, ktoré zložil v tomto poslednom filme síce nedosahujú kvalít neskoršieho Hitchcockovho dvorného skladateľa Bernarda Herrmanna, napriek tomu sa Tiomkinovi podarilo zložil skladby obsahujúce prvky drámy, napätia, ale aj romantiky, ktoré síce pri samostatnom počúvaní nevyniknú, ale vo filme fungujú výborne.


HODNOTENIE

87%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára