10. 8. 2014

Ace in the Hole (1951)



   V roku 1950 ukázal režisér a scenárista Billy Wilder odvrátenú stranu Hollywoodu filmom Sunset Blvd. (1950). O rok neskôr sa vo filme Ace in the Hole (1951) rozhodol zobrať si na mušku aj na žurnalistiku.

PROLÓG

   Sunset Blvd. sa vo svojej dobe stretol s pozitívnymi ohlasmi, ako u divákov, tak aj u kritikov a ich pochvalnými recenziami a dokonca aj u samotného Hollywoodu, ktorý filmu udelil troch oscarov, vrátane toho za najlepší scenár. Ace in the Hole postihol presne opačný osud a hoci si vyslúžil oscarovú nomináciu za scenár, stretol sa z jednoznačným odporom u verejnosti, Hollywoodu, ale najmä u kritikov a novinárov, pričom filmu nepomohlo ani jeho znovu uvedenie pod novým názvom The Big Carnival. Filmoví kritici a novinári ostro napádali a vystupovali proti Wilderovi vo svojich článkoch. Dokonca zašli až tak ďaleko, že ho obviňovali z protiamerickej činnosti. Tí istí kritici a novinári, ktorí ho o rok predtým oslavovali a vyzdvihovali za ukázanie skutočných pomerov vo filmovom priemysle a Hollywoode v Sunset Blvd., ho teraz osočovali a zatracovali, keď zobrazil ich skutočný svet žurnalistiky (novinárčiny). Wilder pri písaní scenára vychádzal aj z vlastných skúseností, keď v mladosti pracoval ako novinár.

STORY LINE

   Už pred Ace in the Hole vznikli filmy z novinárskeho prostredia ako napr. The Front Page(1931) alebo jeho remake His FridayGirl (1940), ale boli to komédie, ktoré žurnalistiku prezentovali v pozitívnom svetle, ktorej ide len o pravdivé informácie a snaží sa ľuďom pomáhať. Wilder sa rozhodol predstaviť skutočný a pravdivý obraz, bez humoru, bez príkras. Vytvoril tak nekompromisný pohľad na novinársky hyenizmus, ktorý nastavuje zrkadlo nielen samotným novinárom a žurnalistom, ale aj verejnosti, teda ich čitateľom. Na jednom ľudskom nešťastí nám Wilder ukazuje honbu za článkom, senzáciou v zmysle pravidla zlé správy sa najlepšie predávajú. Hlavný hrdina Chuck Tatum v podaní vynikajúceho Kirka Douglasa sa pred písaním svojich článkov nezastaví absolútne pre ničím, využíva a manipuluje ako s ľuďmi tak aj so samotným nešťastím a to všetko pre svoj osobný prospech v túžbe získať (napísať) článok, ktorý mu prinesie slávu a uznanie. Film však nekritizuje len novinárov a ich prácu, ale aj ďalších zúčastnených na tomto nešťastí, ktorí ho využívajú ako na vlastné prezentovanie svojej osoby, tak aj na vlastné obohatenie sa. Tu treba ale povedať, že ich charaktery nie sú od začiatku tak skazené ako Chuckov, ich temná stránka sa objavuje až postupne s pribúdajúcou medializáciou a záujmom. Wilder však nešetril ani s obžalobou verejnosti, ktorú predstavuje ako ľahko ovplyvniteľnú a ovládateľnú médiami, ktoré utvárajú a formujú verejnú mienku. Ľudské nešťastie vždy priťahovalo pozornosť ľudí a taktiež aj médií, ktoré z celej udalosti urobia „veľký karneval“, ktorý je výhodným biznisom, kde si každý príde na svoje. Novinári ako Tatum snívajú o Pulitzerovej cene, rodina a známy ako v prípade Lorraine v tom cítia príležitosť dostať sa rýchlo k peniazom a pre obyčajných ľudí je to len  nevinná zábavka a dobrodružstvo. Je preto prirodzené a pochopiteľné, že filmoví kritici, novinári, ako aj verejnosť sa nedokázali vyrovnať s takýmto realistickým a nekompromisným pohľadom do vlastných radov. Wilder správne ukazuje, že mediálna mašinéria sa nezastaví pred ničím a pred nikým, každého kto sa jej postaví do cesty toho prevalcuje a stiahne zo sebou. Presne tak dopadnú nielen hlavní hrdinovia, ale v podstate všetky postavy vo filme, pretože vytváranie novín a správ ide ruka v ruke s ich následnou medializáciou a mienkotvornou silou, ktorá pôsobí a ovplyvňuje verejnosť.

EPILÓG

   Wilder sa ku kritike žurnalistiky (novinárčiny) ešte raz vrátil, keď o 20 rokov neskôr natočil komédiu The Front Page (1974), ktorá bola ďalším remakeom už spomínaných filmov The Front Page (1931) a His Friday Girl (1940). Tentoraz sa však nejednalo o tak vážnu a silnú drámu, ale išlo komédiu do ktorej sa Wilderovi podarilo zakomponovať prostredníctvom humoru a zábavy, satiru a kritiku, ktorá predsa len oproti Ace in the Hole nebola taká silná a nekompromisná. Neúspech u kritikov, ako aj finančné fiasko v podobe slabých tržieb Ace in the Hole ovplyvnili budúcu Wilderovu tvorbu. Rozhodol sa skoncovať s vážnymi drámami a svoju kritiku ľudí, pomerov a spoločnosti sa mu podarilo vtipne a zábavne odraziť vo svojich komédiách ako napr. The Apartment (1960), One, Two, Three(1961) alebo The Front Page (1974). Ace in the Hole možno zaradiť k najlepším filmom Billyho Wildera. Je to nadčasová dráma, ktorá si nekladie servítku pre ústa a ktorej téma novinárskeho hyenizmu je aktuálna aj dnes.

HERCI a HUDBA

Najlepšia filmová úloha Kirka Douglasa, ktorý tu zahral jedného z najväčších filmových hajzlov, aký sa kedy na filmovom plátne objavili. Dokonale vystihol a zahral snáď asi najskazenejšieho novinára, ktorý je pre článok a svoju vlastnú publicitu ochotný urobiť čokoľvek, pred ničím a nikým sa nezastaví, ničoho sa neštíti, dokonca ani násilia voči ženám. Douglasovi sedeli role záporných a drsných chlapov a v tomto filme to využil naozaj dokonale. Jeho postava, ako aj jej charakter je pre diváka svojim správaným a konaním odpudivá, ale zároveň miestami naháňa aj strach a hrôzu. Douglas si tak svojim hereckým výkonom právom ukradol celý film len pre seba. Z vedľajších úloh za zmienku stoja Jan Sterling ako Lorraine, Robert Arthur ako naivný začínajúci novinár Herbie Cook, Porter Hall ako rozumný novinový vydavateľ Jacob Q. Boot a Ray Teal ako skorumpovaný šerif Gus Kretzer. Hudbu k filmu zložil Hugo Friedhofer, ktorý skomponoval prevažne temné a znepokojujúce skladby, ktoré trefne vystihujú celú tú skazenú ako atmosféru, tak aj postavy a príbeh celého filmu.


 HODNOTENIE

93%

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára